JOZEF CÍGER HRONSKÝ - Jozef Mak

„Hronský vpína sa do reťaze vzácnej: Do tej, ohnivami ktorej sú Pasy, Detvan, Reštavrácia, Vlkolinskovci, Báčik z Chochoľova, Tá zem vábna, Statky-zmätky...“ (cit. Š. Krčméry) Hoci Jozef Cíger Hronský tvrdenie Štefana Krčméryho odmietol, chcel písať „inak ako Tajovský“, na tradičných slovenských autorov predsa len nadväzoval. Jeho tvorba bola ukotvená v typickom dedinskom prostredí, no písal o ňom inak, chcel, aby sa jeho literatúra stala mestskou až veľkomestskou. Bol jedným z prvých autorov, ktorí vo svojich dielach uplatňovali prvky lyrizovanej prózy a svetového expresionizmu.

Jozef Cíger Hronský patrí do prechodnej generácie autorov v slovenskej medzivojnovej literatúre. V dedinskom prostredí sa cítil ako „hosť“, seba samého vnímal ako „pozorovateľa“ či „sviatočného turistu“, keďže pochádzal z malomestskej society, konkrétne z jedného z najstarších miest na Slovensku, zo Zvolena. Jeho dielo je rozmanité, písal rozprávky (Smelý zajko, Smelý zajko v Afrike), poviedky, novely a romány, bol redaktorom detského časopisu Slniečko. Niekedy bola témou jeho príbehov dedina, inokedy to bolo mesto, raz sa venoval postavám z ľudu, potom opisoval kladné aj záporné vlastnosti predstaviteľov inteligencie, chvíľami sa vracal do minulosti, no písal aj príbehy situované v súčasnosti. Práve z týchto dôvodov jeho tvorbu nazývame dichotomickou (je zložená z viacerých dielov).

Základnou črtou Hronského tvorby bolo spájanie tradície s modernosťou. V jednom zo svojich najznámejších diel nám Hronský predstavuje postavu, človeka-milión, ktorej životný príbeh nie je prechádzka ružovou záhradou. Jozef Mak, nemanželský syn, ktorému osud neprial, Jula, jednoduchšia, no obetavá žena či Maruša, ktorej sa život nevydaril, sú hlavnými postavami nového typu sociálneho románu, ktorý však nie je tradičnou prózou z dedinského prostredia. Autor využíval lyrizačné tendencie na zobrazenie prírodných motívov. Neďaleko voňala bláznivá zem jahodoviskom... Na jedno miesto omylom musel padnúť júnový lúč, prsť ohriala sa väčšmi ako inde, ohriala sa ako v júni a vyhúklo tu steblo vysoké, svieže a navypúšťalo belasých hláv, fialových zvonkov... 

Tiež analyzoval intímne problémy hrdinov a pozeral sa na svet cez ich vnútro, prostredníctvom vnútorných monológov. Keďže Hronského postavy boli zväčša mlčanlivé a v literatúre by sa aj ticho malo vyjadriť slovami, za hrdinov v istých situáciách hovoril sám autor, využíval tzv. „vnútorné dialógy“.

V diele pozorujeme aj prítomnosť mysterióznych postáv, či už Ježiša Krista, ktorý dal Jozefovi Makovi pri narodení do daru ukrižované ruky, alebo Panny Márie, ktorú autor zobrazuje s voskovými lícami. Dielo Jozef Mak je inšpirované prvkami lyrizovanej prózy a predstavuje prekonanie tradičného zobrazenia dediny a dedinského človeka v slovenskej literatúre. Jozef Cíger Hronský sa na Jozefa Maka, ako na dedinského človeka, pozeral intelektuálnym okom, vnímal ho ako príklad Slováka či Európana, dával mu celoslovenskú a umeleckú platnosť. Jozef Mak symbolizuje utrpenie, no taktiež silu a vytrvalosť malých, slabých a chudobných.

„Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.“

J. B. P. Moliére – Lakomec

„Komediant, ktorého veľkosť dosiahla hranice tragédie“, aj takto by sme mohli opísať slávneho francúzskeho herca, dramatika, režiséra a divadelného riaditeľa Moliéra, ktorý žil a tvoril v 17. storočí, teda v období klasicizmu.

Bol umelcom, ktorý do svetovej drámy vniesol komédiu charakterov. Tá stavia do popredia povahové a charakterové črty postáv, rozvíja ich v mimoriadnych alebo bežných situáciách. Písal aj frašky, teda komédie, ktoré pracujú so situačnou komikou, zveličením,  karikatúrou a občas smerujú k hrubšej komike. Nie je tajomstvom , že vplyv naňho mala talianska komédia commedia dell´arte, pre ktorú bolo typické, že nemala literárnu podobu, herci nemali scenár, teda museli improvizovať. Vystupoval v nej zvyčajne otec, ktorý bránil dcére v šťastí, a sluhovia, ktorí jej naopak pomáhali.

Moliére písal komédie vo veršoch aj v próze, pričom v dielach zobrazoval určité typy postáv. Medzi jeho najznámejšie hry patria: Tartuffe (kritizuje svätuškárstvo a pokrytectvo), Don Juan, Mizantrop, Láska všetko vylieči alebo lekári (kritizuje šarlatánstvo). Ďalšími známymi hrami sú  Meštiak šľachticom a Lakomec.

Táto hra bola napísaná v próze a zobrazuje život lakomého úžerníka, ktorý žije v neustálom strachu o svoje peniaze. V diele môžeme nájsť znaky frašky v podobe kopancov, grimás, kriku či výrazných gest. Okrem toho sú tu aj znaky komédie omylov, ktoré zbadáme v rôznych nedorozumeniach či zámenách postáv. A samozrejme, netreba zabudnúť ani na podobnosť s vyššie spomínanou komédiou dell´arte.

Hlavnou postavou tejto hry je Harpagon, ukážkový lakomec a úžerník. Doma ukrýva truhličku plnú peňazí a v každom vidí človeka, čo mu ju chce ukradnúť. Syn, ktorý si doprial za vyhratú čiastku parádnejšie šaty, sa automaticky stáva zlodejom otcových peňazí. Ďalším prejavom jeho lakomstva je napríklad fakt, že bol ochotný oženiť sa so škaredou ženou len preto, lebo mala veľké veno. Harpagon nedal sluhom peniaze ani na nové oblečenie, namiesto toho im radšej radil, ako zakryť diery na tom starom. Mal kuchára a kočiša v jednej osobe, len aby ušetril.

Harpagon je dobrým príkladom Moliérovej typizácie. Dá sa povedať, že sa stal stelesnením lakomstva. Spravodlivosť, ó, spravodlivé nebesá! Som stratený! Som zavraždený. Krk mi podrezali. Ukradli mi moje peniaze... Toto je časť asi najznámejšieho divadelného monológu z hry Lakomec. A hoci väčšinou sú  monológy retardačným prvkom, v tomto diele dej nespomaľujú, práve naopak, dodávajú scéne istú dynamickosť.

Kleant je Harpagonov syn a Mariannin milý. Je rozvážny, obetavý, čestný, odvážny, často zvykne otca provokovať.  Proti Harpagonovi sa bráni tým, že si berie pôžičky. Na jednej strane sa mu vzpiera, na druhej mu však pochlebuje.

Harpagonova dcéra Eliza je nežná, krehká, úctivá. Avšak je aj trochu pasívna, jej správanie v nás vyvoláva pocit, že za ňu koná skôr Valér, prefíkaný sluha, ktorý sa snaží prejsť Harpagonovi cez rozum. Vodí ho za nos a manipuluje ním, len aby si ho získal a mohol sa oženiť s Elizou. 

Okrem nich v hre Lakomec vystupujú: Kleantova milá - pokorná Marianna, kuchár a kočiš v jednej osobe Jakub, ktorý bez ohľadu na to, či povie pravdu alebo zaklame, vždy dostane bitku, ďalej  Mariannin a Valérov otec Anzelm, dohadzovačka Frozína, notár Šimon a sluha Šidlo, ktorý charakterizoval lakomého Harpagona takto: Veľkomožný pán Harpagon je zo všetkých ľudí odľud najneľudskejší, smrteľník zo všetkých smrteľníkov najbezcitnejší a najskúpejší. Slovo dať je mu také odporné, že keď sa chce zahroziť, nepovie ja ti dám, ale ja ti požičiam!

V  hre sa Moliére vysmieval z meštianstva, čiastočne aj z doktorov, z postarších pánov, ktorý chcú mladé ženy aj z polície. Podľa môjho názoru bolo toto dielo napísané naozaj kvalitne, a hoci s Harpagonom nesympatizujem, musím povedať, že táto postava sa mi páčila najviac. Jean Baptiste Poquelin Moliére povedal, že povinnosťou komédie je naprávať ľudí tým, že ich bavíme. Mne sa táto myšlienka naozaj páči a nezostáva mi nič iné, než s ňou plne súhlasiť. 

Antigona ako dramatický text a jej moderná inscenácia

Sofokles bol najväčší grécky dramatik. Žil okolo r. 497 – 406 pred Kristom. Bol tiež kňazom a politikom. Vo svojej dobe bol inovátorom. Vďaka nemu sa na javisku objavil 3. herec, zbor sa rozrástol o 3 členov, čiže boli 15, a začal písať celovečerné hry, v ktorých hlbšie rozpracoval jednu postavu. Sofokles svoje charaktery poľudšťoval, vedel, že budú nielen prednášateľmi ideí, ale aj nositeľmi hodnôt.  Okrem Antigony napísal aj diela: Vládca Oidipus, Oidipus na Kolóne či Elektra.

Antigona

V tomto Sofoklovom diele sa stretávame prevažne s vyššou vrstvou. Hrdá Antigona sa, ako hnusné plemeno svojho otca, vzpiera osudu a napriek zákazom jej strýka chce pochovať brata, ktorý bol odsúdený ako zločinec. Chce sa zapáčiť bohom viac ako ľuďom, no jej cesta nie je jednoduchá. Antigonina sestra Isména ju v čine nepodporí, ba dokonca ju odhovára. Hlavná hrdinka sa k činu naozaj odhodlá, no je pri ňom prichytená. Prísnemu Kreonovi sa prizná, ale nežiada o milosť, a preto je okamžite odsúdená na smrť, následkom čoho postihne nešťastie aj bližšiu Kreonovu rodinu. Princ Haimón, Antigonin snúbenec, sa otca pokúša rozumne odhovárať, no Kreon nedá na radu mladšieho. Nedá ani na radu váženého Tébskeho veštca Teiresiasa. Neskôr si prizná chybu, no je už neskoro. Haimón si pri pohľade na svoju mŕtvu snúbenicu vrazí meč do srdca a umiera s nenávisťou k otcovi pri svojej milej. Keď poslovia zvestujú správu v paláci, kráľovná Eurydika si berie život a preklína svojho manžela. Dielo končí Kreonovým nárekom nad veľkou stratou a svojou nerozvážnosťou.

Porovnanie

Vzala som Antigonu do rúk a po hodine som pomaly dočítavala poslednú stranu, ktorá na mne zanechala príjemné zimomriavky. Antigonu si predsa môžem vziať ako svoj vzor. Bola odvážna, rozumná, vzdávala úctu bohom a svojej rodine. Za nijakú cenu neporušila svoje morálne zásady. Plná eufórie som čakala, čo nám prinesie moderná inscenácia. Krásna dievčina, ktorá bola v mojich očiach milo drzá, sa premenila na arogantnú rebelku, oblečenú v niečom, čo mi malo evokovať jej odpor voči autoritám, konkrétne vládcovi Kreonovi. Kniha sa začína dialógom sestier, no aktualizácia nám ponúka niečo viac. Pesničku We are the Champions  v Isméninom prevedení a zvláštnu riekanku. Čo tým chcel asi režisér povedať? Že v našej dobe by Isména fandila Queenom? Možno sa pokúsil zobraziť jej adolescenciu. Riekankou hovorí Som ešte dieťa, plaché a hravé a piesňou Možno aj tak som proste najlepšia, aj keď nie som hlavná postava. Niekto by si to mohol vysvetliť, že najlepšia je vyššia spoločnosť. 

Po krátkom vstupne sa dostávame na očakávanú stranu knižky, t. j. rozhovor sestier. Začala by som tou ,,nudnejšou’’ verziou. Antigona odhalí Isméne svoj plán. Isména s ním nesúhlasí. Strhne sa menšia výmena názorov a nám je jasné, že hlavnú hrdinku nič nezastaví. V inscenácii som čakala, kedy sa Isména vráti do zákulisia s trvalým očným tieňom. No káva vie človeka pekne upokojiť a v zámožnej rodine kávovar (jedna z rekvizít) isto nechýba a isto nikdy nechýbal.

Na rad prichádza Kreonov prejav. Vyčistenie zubov pri premýšľaní nad správnymi slovami či opakovaním prejavu. Oblečie si sako a vychádza pred ľud. Čakáme spolu s Tébskym ľudom, čo sa bude diať. ,,Muži!’’ zreve Kreon a pokračuje v prejave. Čo je? Vojna? Diktatúra? Nemám rada, keď sa na mňa kričí, a ak by som bola v dave, určite by som sa otočila na päte. Môj prvý dojem bol, že je to tyran a nie politik. Napokon oznámil, že nikto nesmie pochovať zradcu mesta. Aj toto mi skazilo moje predstavy. Kreon mi predsa pripadal ako rozumný človek a dokázala som pochopiť, prečo tak konal. No počas divadelnej hry mi to skôr pripomínalo čistú recesiu. Jednoducho, nemal nikdy rád Oidipa, tak prečo pochovať jeho syna. Ten druhý predsa padol za mesto, tak nech ho pre mňa, za mňa, pochovajú. Druhá postava mi skazila predstavy, no to nie je koniec.

Teiresias vstupuje na scénu asi v polovici predstavenia ako tébsky gangster a varuje Kreona pred nebezpečenstvom. Okolo nohy sa mu niečo zvíja, no je ťažké identifikovať, čo to malo znamenať. Jediný, kto sa mi celkom páčil, bol Kreonov syn Haimón. Či v knihe alebo v hre ho považujem za rozumného chlapíka. V predstavení pôsobil ako metrosexuál, ktorý sa upije na smrť, no musím podotknúť, že tento aktualizačný prvok sa vskutku podaril.

Jeho matku však v hre vystihuje jediné slovo. Hysterka. V knihe vidíme silnú kráľovnú a nemyslím si, že vieme určiť, či jej vypadla slza. Každopádne som si túto ženu dokázala predstaviť ako hrdú osobnosť. V jednom prípade ju nikto z občanov neuvidí plakať a zachová si, napriek novine o smrti  syna, kamennú tvár. V tom druhom ju vidím stáť so vztýčenou hlavou, na tvári sa zaleskli nenápadné kvapky smútku. Samozrejme, koľko ľudí, toľko chutí a každý si to vysvetlí po svojom. Eurydika vyšla na pódium. Prvých 10 sekúnd spĺňalo moje predstavy a tu zrazu sa pozerám na ženu, ktorá sa zbláznila. Až po jej smrti vidíme smrť jej syna.

Fľaša vína, tri poháre a je koniec. Keď už je to tak silne aktualizované, vedela by som si predstaviť, že by mu vypumpovali žalúdok, dali infúziu atď. Veď pokiaľ pil v bare, isto tam musel niekto byť. Ak sa nachádzal v paláci, stráže mali byť na každom kroku, ale budeme sa tváriť, že v tébskom paláci nebolo ani živej duše. Možno by sa Haimonovi hodila viac do rúk zbraň, no ja nie som režisér.

Pri poslednom monológu z neba padajú reflektory. Ako si to vysvetliť? Koniec predstavenia? Pád hviezd? Alebo že nemáme smútiť, veď to bola iba hra? Ťažko povedať. Možno to znamená všetko a možno nič.

Napriek všetkým negatívam, ktoré som opísala, musím pochváliť herecké výkony. Určite nebolo jednoduché takto mi skaziť dojem z knihy, no podarilo sa. Oceňujem prácu s rekvizitami a taktiež gitaru, ktorá sprevádzala predstavenie. Nakoniec už len podotknem, že väčší zážitok som isto získala z čítania.

Franz Kafka – Premena

Nemecky píšuci, prevažne žijúci v Prahe. Spisovateľ židovského pôvodu. Bol zamestnaný v Dělnickej úrazovej poisťovni, kde bol právnym poradcom. Predstavoval strednú vrstvu, človeka v nenápadnom pracovnom prostredí, ktorého nebaví práca. Kafka vidí šťastie v spisovateľskej činnosti. Počas života mu vyšli 3 knihy krátkych próz a poviedka Premena. Pripravoval zbierku poviedok, ktorá sa mala volať Tresty (mala tam byť aj Premena?). Tú však už nestihol dokončiť. Bál sa nepochopenia svojich diel po smrti, preto poprosil priateľa Maxa Broda, aby ich spálil. On to však nesplnil a pripravil diela na vydanie. Jeho najznámejšie romány vyšli až po jeho smrti: Zámok, Proces a Amerika.

Svet Kafkových próz predznamenával tragédie 20. storočia, anonymnú nepriateľskú silu. Bol to bezvýchodiskový svet. Príbehy hľadal v živote strednej vrstvy. Zdôrazňoval bizarnosť, ktorá nebola pre týchto ľudí typická. Kafkovi hrdinovia sú smutní, bezradní, zúfalí, osamelí. Nesú stopy niekoľkonásobnej autorovej izolácie, ktorá má viacero dôvodov: židovský pôvod, nemecká národnosť, komplikovaný vzťah s rodinou, úradnícka práca či mimoriadna senzibilita a čudáctvo. Jeho postavy niekedy pripomínajú karikatúry, vyvolávajú zamyslenie a vyznačujú sa výraznými gestami, ako keby neúčinkovali v próze, ale v divadle.

 

Písal na prelome 19. a 20. storočia. Značne ovplyvnil nemeckú, českú i slovenskú medzivojnovú literatúru, ale aj literatúru po roku 1945. Bol majstrom literárnej komunikácie, ale zlyhával v tej medziľudskej.

 

Používal rozprávačskú techniku dvoch rovín (Hyršlová). Každodennosť sa strieda so snom, čo vyjadruje životný pocit. Od začiatku 20. storočia sa spôsob rozprávania v moderných prózach stáva dôležitejším ako postava. Sústredil sa na vnútorný svet človeka. Kafkov jazyk je prostý, striedmy až asketický. Minimálnymi jazykovými prostriedkami dosahuje maximálnu expresívnosť. Nemusí písať pravdu, ale chce, aby sme rozmýšľali o tom, čo píše.

 

Premena je najznámejšia z Kafkových poviedok. Poskytuje možnosti pluralitného vysvetľovania (môžeme sa na ňu pozrieť z viacerých hľadísk). Hlavnou postavou je Gregor Samsa. Je to pracovitý mladý muž, ktorý si zobral na krk dlhy rodičov. Svojej sestre chcel zabezpečiť možnosť ísť na konzervatórium. Živí svoju rodinu a každý sa na neho spolieha. Vo svete tajných túžob sa zbavil bremena starať sa o rodinu, až sa premenil na chrobáka. Stal sa parazitom. Zostalo v ňom však niečo ľudské, ale na konci začal veriť, že je chrobák. Cíti sa nepochopený, má problém komunikovať s okolím. Po premene nedokázal artikulovať, preto mu nikto nerozumel.

Dej sa odohráva v staromládeneckej izbe a v kuchyni jedného bytu. V poviedke sledujeme viacero premien: zmenili sa vzťahy v rodine, životný štýl rodinných príslušníkov či matkin pohľad na syna. Bála sa ísť k nemu do izby, ale nevieme to povedať s určitosťou, pretože nemáme žiadne poznatky o ich vzťahu pred premenou. Gregorova izba taktiež prechádza zmenou. Najprv to bola staromládenecká meštiacka izba, potom akési terárium a nakoniec sklad nepotrebných vecí. Gregor zápasí o svoju izbu, ale neúspešne.

Autor tým poukazuje aj na svoju inakosť. Je si vedomý toho, že je iný, ale nikto ho nechápe, ani jeho rodina neprejavovala záujem o pochopenie jeho inakosti. Doma cítil odcudzenie. Keď písal Premenu, jeho rodina chcela, aby okrem práce v poisťovni pracoval ako strážnik továrne na azbest. Narušilo by mu to denný režim, nemohol by písať.

Poviedka Premena ma celkom zaujala. Kladne hodnotím úvod, kde je opísané, ako sa Gregor obracia a vstáva z postele. Mohli sme počas toho zapojiť vlastnú fantáziu a domýšľať si, čo sa deje. Páči sa mi myšlienka poviedky. Pokiaľ Gregor zarába, je rodine dobrý, spoliehajú sa na neho, ale keď sa mu niečo stane, zmení sa to. Pozitívne hodnotím aj veľmi dobré vystihnutie Gregorových pocitov v rodine.

Simona Siváková 3. B

Jean-Baptiste Poquelin Moliére - LAKOMEC

    Začiatky Moliérovej tvorby sa spájajú s menom Bejartovskej rodiny. V spolupráci s touto hereckou rodinou založil „Slávne divadlo“. Neostal len pri ňom. Neskôr sa dal na kočovanie a týmto spôsobom života spoznával francúzsky vidiek. Jeho snom bolo dostať sa do mesta a nájsť si sponzora, čo sa mu neskôr aj splnilo a jeho mecenášom sa stal Ľudovít XIV.

     Počas kočovania sa stretol s rôznymi typmi osobností a možno aj tie boli inšpiráciou pre niektoré z jeho hier. Okrem toho, hlavným inšpiračným zdrojom bola komédia dell'arte. Vznikla v Taliansku v období renesancie. Charakteristická je tým, že je založená na improvizácii hercov. Jej typické znaky nachádzame aj v Lakomcovi, kde Harpagon bráni svojim deťom Elize a Kleantovi v láske a sluhovia im v nej pomáhajú. Vo svojich dielach zosmiešňuje najmä ľudskú hlúposť, ale aj šarlatánstvo, pokrytectvo cirkvi, sobáše starších pánov a mladučkých dám, svätuškárstvo (v hre Tartuffe), rúhanie a hriešne zvádzanie (v hre Don Juan) a mnohé ďalšie ľudské neduhy.

     Moliére vniesol do svetovej drámy komédiu charakterov, kde postava je stelesnením črty a tá sa rozvíja v úplne bežných situáciách. Tým strháva do víru udalostí aj ostatné postavy. Cieľom tohto typu komédie je naprávať ľudí pobavením. V postave Harpagona sú koncentrované vlastnosti lakomých ľudí. Prejavuje sa to napríklad v kostole, keď nechce prispieť do mešca mníške a uteká pred ňou. Príkladom jeho lakomosti je aj neochota kúpiť sluhom nové šaty alebo prispieť na svadbu svojich detí. Hapragonove kone sú vychudnuté a slabé pretože im kradne ovos a navyše im chýbajú podkovy.

     Okrem tohto typu komédie písal aj frašky. Fraška je žáner komédie, kde sa výrazne pracuje so situačnou komikou s veľkým zveličením, karikatúrou a všetko to smeruje k hrubšej komike. V Lakomcovi sa objavuje v podobe rôznych grimás, kriku, výrazných gest ale aj kopancov či úderov palicou, ktoré Harpagon udelil svojmu pohoničovi Jakubovi. Scéna, ktorá sa odohráva na súde, kde Harpagon rozpráva o svojom poklade, truhličke a Valér tiež o poklade, Eliške nie je len príkladom na jazykovú komiku, ktorá sa využíva v celom diele. Nielen v tejto scéne ale aj v ďalších môžeme pozorovať prvky komédie omylov. Humorné nedorozumenia a zámena postáv dáva celému deju zaujímavejší priebeh.

    Každá z postáv sa proti Harpagonovmu lakomému správaniu pokúša brániť. Valér ho klame a snaží sa ho zmanipulovať, no všetko to robí (vraj) v záujme Elišky. Kleanta môžeme pre škriepky s otcom považovať za nadčasového. Moliére bol pre túto postavu často kritizovaný, pretože Kleant nie je ideálnym príkladom pre mladých. Kvôli Marianne, svojej láske, robí neprístojnosti, hrá hazard, požičiava si peniaze za vysoké úroky, klame. Od syna sa očakáva iné správanie, ale istým spôsobom je obeťou svojho otca. Jakub, kuchár aj pohonič, sa bráni márne. Bitku dostane aj keď zaklame ale aj keď povie pravdu.

   Vo filme alebo v divadle sa využívajú prekvapujúce, efektné, komické nápady, ktoré sú založené na porušení logiky. Odraz svetla od Harpagonovej plešiny do očí Froziny, alebo scéna so sluhami, ktorí sú otočení zadkom k stene, aby zakryli potrhané nohavice, by mohla byť príkladom pre gagy v tomto diele.

    Každý film a divadlo je syntéza  kostýmov, rekvizít, osvetlenia. Mala som možnosť porovnať Lakomca v divadelnej inscenácii aj filmovom prevedení. Myslím si, že v oboch sa ukázalo majstrovstvo hercov, ale možno aj filmovými trikmi, umením strihu a prácou kamery ma viac zaujal film, v ktorom tieto filmové postupy ešte podčiarkovali komickosť niektorých scén.

William Shakespeare – Hamlet

(Syntéza)

William Shakespeare, prvorodený syn Johna Shakespeara a Mary Ardenovej, sa narodil v mestečku Stratford upon Avon. Traduje sa, že to bolo 23.4.1564, v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, keď sa podľa miestnej pranostiky rok čo rok rozospieva prvý stratfordský slávik. Isté je však len to, že bol pokrstený 26.4.1564. O živote „najväčšieho básnika divadla“ nás informuje len zopár zápisov v matrikách a iných úradných dokumentoch, niekoľko riadkov rukopisu a pár podpisov na obchodných zmluvách. Rozsah, kvalita, žánrová rozmanitosť a myšlienkové bohatstvo jeho diela mu ovenčili hlavu gloriolou. Hamletova replika v rozhovore s Oféliou v 1. výstupe 3. dejstva však naznačuje, že i osobnosť veľkého barda bola skutočne rôznorodou mozaikou:

„Choď do kláštora! Chceš vari rodiť hriešnikov? Nie som ten najväčší, a predsa viem na seba také veci, že matka by urobila lepšie, keby ma nebola porodila...“

Obdivovatelia Shakespearovho umenia prichádzajú z rôznych kútov sveta, aby kvetmi vzdali hold geniálnemu autorovi komédií, tragédií, historických hier i básní a sonetov. Literárne osobnosti ako románopisec Charles Dickens či priekopník romantizmu Samuel Taylor Coleridge však spochybňujú Shakespearovo autorstvo hier, ktoré sa stali svetovou klasikou, a to z troch dôvodov: neurodzený pôvod, absencia univerzitného vzdelania, nezachovali sa Shakespearove rukopisy.

Za mrazivej noci sa strážcom na hradbách Elsinoru, dánskej kráľovskej rezidencie, zjaví duch mŕtveho kráľa Hamleta. Na hliadke je aj Horatio, spolužiak syna mŕtveho kráľa, takisto Hamleta. Upovedomí priateľa o návšteve zo záhrobia. Nasledujúcej stráže sa zúčastní aj princ Hamlet. Roztrpčený duch potvrdí Hamletovo najčernejšie podozrenie, že nie zmija, lež zášť mladšieho brata ho zniesla zo sveta. Opisuje muky očistca, na ktoré ho, bez spovede, bez rozhrešenia, bez posledného pomazania a s hlavou, ktorú ťažia viny, odsúdila zbabelosť krvismilného, cudzoložného zvera, ktorý „slovom a darmi podlo očaril a zviedol moju krásnu kráľovnú (t. j. Hamletovu matku Gertrúdu), naoko cnostnú, ale povoľnú.“  A dodáva:  „Ako česť nepodľahne necudnosti, hoci by mala tvary nebeské, tak chlipnosť, aj keď spáva s archanjelom, sa presýti – a najradšej by bola zas na hnoji.“  Zaprisaháva syna na pomstu: „Nedovoľ robiť z lôžka dánskeho kráľa ten pelech chlipnosti a smilstva!“

Claudius sa však nemá stať jedinou Hamletovou obeťou. Oféliu, spanilú dcéru Claudiovho radcu Polonia, priťahuje ten tajomný, hĺbavý mladík, ktorého sarkazmus páli ako oheň. Záhadná a nado všetku pochybnosť pochybná smrť starého kráľa jej odhalí hĺbku Hamletových citov. Očarenie je vzájomné, no vo vlastnej rozorvanosti si Hamlet nevšíma Oféliin zmätok. Zlý začiatok má ešte horšiu dohru. Kolísanie medzi vábením tela a srdca a poslušnosťou voči otcovi a Hamletova premena ju strhávajú do priepasti. Ďalší úder, dielo náhody, čoskoro otrasie jej rozumom, krehkým ako život starca. Na Hamletových rukách utkvie Poloniova krv. Ofélia zošalie. Nie Hamlet, lež rieka si ju vezme. Nad Elsinorom sa zbiehajú mračná.

Hamleta zožiera túžba pomstiť otca: „Sem s pravdou, nech už letím na rýchlejších perutiach, než má myšlienka a láska, vykonať pomstu!“ V obave, že pravý vinník unikne trestu alebo že naň udrie predčasne, ju však odďaľuje. Nepodceňuje význam svojej povinnosti  (o Fortinbrasovi) - „Hľa, táto veľká, drahá armáda! V jej čele stojí rozmaznaný princ, čo ide puknúť božskou ctižiadosťou a je mu na smiech, s čím sa zahráva, posiela krehké ľudské životy napospas nebezpečenstvu a smrti – a prečo? Pre záprdok. Aká malosť vyhlásiť boj bez veľkej príčiny! No veľké je aj pre steblo sa pobiť, keď ide o česť. A ja? Zavraždili mi otca, zneuctili mi matku – ani to nevzbúri môj spiaci um a moju spiacu krv? Musím  potom hľadieť s hanbou na dvadsaťtisíc mužov, kráčajúcich v ústrety smrti len pre ošiaľ slávy...“ Zároveň si však uvedomuje vlastnú nepatrnosť: „Vykĺbený je čas. A ja ho naspäť mám vrátiť? Nemal som prísť radšej na svet.“ Hľadajúc dôkaz strýcovej viny, nechá... „hercov zahrať výjav, čo pripomenie vraždu môjho otca. A pred strýkom! A budem si ho všímať, keď slová zarežú! Ak sa len strhne, viem, na čom som.“ Na pomoc povoláva i Horatia, najsprávnejšieho človeka, na akého kedy natrafil: „Sleduj ho, ani ja ho z oka nespustím a potom si to dáme dokopy a vynesieme nad ním ortieľ.“  Ohromený dôverne známym výjavom, Claudius zabúda hrať masku nevinného dediča dánskeho trónu a Hamletov dôvtip slávi úspech. V nádeji, že odvráti od seba Hamletovu pomstu, posiela ho do Anglicka vymáhať nevyplatenú daň. Hamletových sprievodcov, Rosencrantza a  Guildensterna, poverí, aby odovzdali Angličanom list – príkaz sťať Hamleta, sotva vystúpi na anglickú pôdu. Padnú však do vlastnej pasce. Pri návrate do Dánska sa Hamlet stáva svedkom Oféliinho pohrebu i obeťou Claudiovho intrigánstva. Usmievavý lotor poštve Laerta, Poloniovho syna, do súboja s Hamletom. Trojitý zármutok zaslepí Laerta. Muža, s ktorým by za iných okolností plietol sieť na podlého uzurpátora, zraní otráveným mečom. Vôňa vzácneho úlovku rozdráždi smrť. Hamlet vracia úder Laertovi – tou istou zbraňou! Jej morový dych ovanie i Gertrúdu, keď sa napije z čaše, ktorú Claudius s toľkou láskou pripravil pre Hamleta, a stane sa to rovno pred Claudiovými očami. Seržant smrť so zvráteným pôžitkom počíta sekundy. Claudius volí medzi Gertrúdou a samým sebou. Bohatierskemu Hamletovi by stačil jediný okamih, no čo možno čakať od bratovraha? Shakespeare zakončuje tragédiu v zmysle zásady: Radšej hoci aj desať nevinných ako ani jeden zloduch. Hriechy, a možno i svedomie, dostihnú napokon i Claudia.

Horatio stojí v oku búrky. Ani krupobitie, ani víchor, ani hromy-blesky neobrátia jeho zrak jediným smerom. Ako rozuzleniu, ani jemu nechýba zmysel pre melodrámu. Ponúka svoj život Hamletovi, no princ si dobre uvedomuje, akou pošramotenou sa javí jeho povesť v očiach nezúčastnenej osoby. V obave o vlastnú reputáciu zaprisahá priateľa, aby šetril patetiku pre inú príležitosť a trpel a dýchal ešte na tejto drsnej planéte a šíril na nej jeho príbeh.

O hre Hamlet

Z hľadiska periodizácie zaraďujeme celú dramatickú tvorbu Williama Shakespeara do alžbetínskej drámy (obdobie renesancie). Samotná hra Hamlet bola dokončená pravdepodobne začiatkom roka 1601. Pri tvorbe Tragédie dánskeho princa Hamleta sa Shakespeare inšpiroval viacerými zdrojmi: Príbehom jutského princa Amleta od stredovekého dánskeho kronikára menom Saxo Grammaticus, španielskou hrou Ur-Hamlet, ktorá z Amleta čerpá, udalosťami v Londýne - protištátneho sprisahania lorda z Essexu a Essexovým sťatím, smrťou vlastného otca a možno aj smrťou syna Hamneta. Ďalšími zdrojmi Shakespearovej inšpirácie určite boli: Senecova tragédia pomsty, anglická ľudová slovesnosť, Chvála bláznovstva od Erazma Rotterdamského, Montaignove eseje.

Syntéza – antická dráma, antické divadlo, Sofokles

Antická dráma zaznamenala najväčší rozvoj v 5. storočí p.n.l. v období aténskej demokracie. Jej hlavným cieľom bola aktivizácia myslenia a oslovenie širšieho okruhu obyvateľov. V tomto období sa rozvíjala najmä komédia a tragédia. Sofokles, najväčší grécky dramatik a súčasník Perikla, politika a zástancu demokracie, výrazne ovplyvnil ďalší vývoj antickej tragédie, ktorá  sa vyvinula z osláv kultu boha Dionýza.  

Grécke divadlo, vďaka hľadisku – teatronu s veľkou kapacitou a výbornou akustikou, zaručovalo dokonalý umelecký zážitok. Orchestra bolo miesto, kde bol umiestnený oltár a kde spieval a tancoval zbor. Zbor pozostával asi z 15 mužov, komentoval prestavenie, viedol dialógy s hercami a na scénu vstupoval cez parados. Na kraji bol harfista a flautista. Väčšia časť deja sa odohrávala na proscéniu. Za proscéniom sa nachádzala skéna, drevená stavba, v ktorej boli šatne. Jej priečelie malo tvar chrámu alebo paláca a po jej streche sa pohybovali bohovia, ktorí sa na javisko spúšťali pomocou stroja deus ex machina. Využívali aj špeciálne efekty, napr. imitácie bleskov.

V antickej tragédii sa hrdina ocitá v kritickom postavení v boji s vonkajšími silami alebo so svojim vnútrom. Svojimi rozhodnutiami prekračuje a ruší kompetenciu osudu tým, že hľadá spravodlivosť odkázaný sám na seba. Navonok prehráva, no morálne víťazí. Dôležitú úlohu  v tragédii zastupoval zbor (chór), ktorý komentoval dianie. Herci nosili masky, kostýmy a obuv s vysokými podrážkami. Hrali len muži. Sofokles zaviedol tretieho herca, maľované kulisy, zväčšil chór.  Začal písať celovečerné hry a prestal tvoriť tragické trilógie. Do hĺbky prepracoval jednu postavu, ktorá sa nespoliehala na pomoc bohov. Bohovia nezasahovali do deja len vyjadrovali svoju vôľu prostredníctvom veštca.

 V jeho tragédiách, Vládca Oidipus a Antigona, sme svedkami zrážky človeka s osudom.

„Človeka osud stretne na ceste, po ktorej sa vydal, aby sa vyhol osudu.“

 Zatiaľ čo kráľ Oidipus sa rozhodne neprijať osud nariadený bohmi, Antigonu vedie viera a rozhodnutie Kreóna nerešpektuje, pretože nespĺňa vôľu bohov. Osudy postáv vyvolávajú u čitateľa ľútosť.

„Zo sveta sa stráca zbožnosť a viery už niet.“

Kráľ Oidipus bol hĺbavý, súcitný, pyšný, zodpovedný za blaho tébskeho ľudu. Chcel si získať rešpekt, na ktorý mal právo, pretože ako jediný porazil Sfingu. Bál sa naplnenia veštby a mal podozrenie na sprisahanie Téb proti nemu. Obvinil Kreóna, že chce získať trón. Vôľu bohov zastupoval veštec Teirézias, ktorý sa vyjadroval v hádankách.

„Oči más, ale nevidíš do akej biedy si sa dostal.“

„Splodí ťa dnešný deň, no aj ťa usmrtí.“

„ Na čo stojí hrad, na čo pláva loď, keď posádky v nej niet.“

Vo filmovom spracovaní tragédie Vládca Oidipus tvorcovia rešpektovali zbor, masky a kostýmy hercov, ktoré mali herci rovnaké – pripomínali roztrhané vrecia, čím symbolizovali rovnosť pred bohmi, oltár, scénu a špeciálne efekty. V hre však vystupovali aj ženy.

Pre starovek sú typické ideálne postavy. Antigonu k jej činu vedie nepísaný zákon. Rozhodla sa postaviť svojmu osudu - byť hnusným plemenom. Najdôležitejšie pre ňu bolo, aby sa páčila tým v podsvetí. Antigona je oproti Isméne silná a zásadová osobnosť. Isména nebola natoľko silná, aby sa vzoprela Kreónovmu rozhodnutiu. Nakoniec však sestru podržala, no Antigona už o to nestála. Sestrin život jej bol omnoho drahší. Pred vstupom do hrobky Antigona zaplače nad svojim osudom čo ju poľudšťuje. Hrobku nazýva svadobnou sieňou. Kreóna vedie k rozhodnutiu pýcha, tvrdosť a zmysel pre poriadok. Zmenou rozhodnutia by utrpel jeho majestát, no bol natoľko zaslepení mocou, že nevidel, že vtákov sýti krv a mäso zabitého muža. Pred naplnením rozkazu ho varuje veštec Teirézias a jeho syn Haimón. Teirézias mu priamo predkladá vinu za nepriazeň, ktorú vrhá na Atény, Haimón mu s úctou syna naznačuje mienku obce. Kreón však až neskoro pochopí, že ani pre takého, ktorý mnoho pozná, nie je hanbou sa mnohému priučiť a nebyť tvrdohlavý. Euridyka, pred tým ako sa prebodne, Kreóna preklína. Kreón žiada bohov o odpustenie.

V inscenácii Antigona režiséra Martina Čičváka (Mahenova činohra v Brne, premiéra v roku 2007, prekladateľ Ľubomír Feldek) pozorujeme viacero prostriedkov aktualizácie. Kostýmy sú moderné. Kreón má oblečený oblek ako politik a nosí náramkové hodinky, ktroré vyjadrujú spoločenský status. Antigona svojim kostýmom pripomína rebelku, zatiaľ čo Isména krehkú ženu. Nahota Polyneika symbolizuje zraniteľnosť človeka. Zaujímavý je aj kostým strážcu Polyneika, ktorý nosí tričko so znakom anarchie a taškou pripomína študenta. . V inscenácii nevystupuje chór. Namiesto flautistu a harfistu celú hru sprevádza gitarista, ktorý dokonale podfarbuje náladu hry. Herci majú pozmenené repliky (Kreón spieva trámske pesničky, ktoré sa naučil na vojne, Antigonu nazýva mrchou) a diváka môžu prekvapiť aj správaním (Antigona močí na pódiu pred Kreónom, komediálne správanie chlapca, ktorý privedie veštca). Režisér zachoval poučenie hry a do hĺbky prepracované antagonistické postavy.