sobota 18. decembra 2010

Forsytovské dedičstvo

Anglický spisovateľ John Galsworthy bol z právnickej rodiny, no zmysel života videl v niečom inom než väčšina právnikov, obchodníkov a iných supov civilizovaného sveta – viktoriánskej éry Anglicka. Jeho „Forsytovská sága“ patrí k perlám anglickej, ba aj svetovej literatúry. Tvoria ju tri knihy a dve medzihry. Autor v nich okrem opisu životov troch generácií Forsytovskej rodiny (ide o fiktívny rod, ktorý húževnato zhromažďuje majetok) predostiera ucelený, umelecky kvalitný a realistický príbeh, na pozadí ktorého sa odohráva bitka medzi „vlastníckym inštinktom“ a Krásou a Láskou. To všetko je vsunuté do obdobia dohasínajúcej zlatej éry Britského impéria, do obdobia cenných papierov, bričiek i nastupujúcich áut a do obdobia, v ktorom manželstvo znamenalo ozajstný zväzok; na rozvod bolo treba čertovsky dobrý dôvod (aj o tom sa možno dočítať vo Forsytovskej ságe). Autorovou zásadou pri písaní tohto diela bola najmä nestrannosť, zahral sa na kronikára vyššej strednej vrstvy obyvateľov civilizovaného Anglicka.

Ale dosť bolo objektivity a suchopárnosti, poďme sa venovať myšlienkam a odkazom tohto veľdiela tak, ako ich vidí dospievajúci čitateľ. Uvidíme, či bude môj čisto osobný dojem a prierez tejto knihy stačiť na to, aby som vás presvedčil o tom, že Forsytovskej ságe prináleží prívlastok „distingvovaná“, ktorý je, mimochodom, vo forsytovskom slovníku najväčšou chválou.

Koho teda nazvať Forsytom? A vôbec, je to slovo skôr nadávka alebo pochvala? Posúďte sami. Forsytovci sú konzervatívni, húževnatí, prenáramne civilizovaní sebci a oportunisti, ktorí trpia nedostatkom sentimentality a celý život túžia po jedinom – vlastniť. Áno, sú z určitého aspektu racionálni, netúžia po kráse či svetovom mieri, no sympatie k človeku cítia len vtedy, ak je to pre nich výhodné. To neznie veľmi nežne. Ale našťastie nie všetci Forsytovci sú takéhoto razenia. Mladý Jolyon je napríklad akvarelista, čo stará forsytovská škola považuje za abnormálne. Ba jeho druhý syn, opäť Jolyon (skrátene Jon) už vykazuje prvky altruizmu! To už znamená dekadenciu toho povestného forsytovského egoizmu, to už znamená, že si konečne nejaký Forsyte začal všímať aj veci bez peňažnej hodnoty, za normálnych okolností Forsytovcami dôsledne ignorované. Ale nepredbiehajme.

Už od začiatku nás upúta boháč, teda Soames Forsyte, ktorý patrí k mladšej generácii. Je si vedomý, že ho volajú boháčom, a zakaždým mu to zdvihne náladu. Nie žeby mal zo všetkých najviac peňazí, tie má starý burzový špekulant Nicholas, Soames má niečo, čo mu závidí (mužská) polovica Londýna. Irenu. Čertovsky príťažlivú ženu, ktorá už pár dní po svadbe oľutovala, že nakoniec podvolila a vydala sa zaňho. Soames žiarlil na každého, na koho sa Irena pozrela, no jednako bol so sebou spokojný. Naostatok sa rozhodol presťahovať sa na vidiek, čo bolo dosiaľ pre Forsytovcov niečo neslýchané. Architektom jeho domu bol mladý umelec Philip Bosinney, do ktorého sa čírou náhodou zamilovala práve Irena, Soamesova žena. Problém bol, že Bosinney už bol v tej dobe zasnúbený s vnučkou starého Jolyona, June Forsytovou. A Soames sa nemieni vzdať svojho najväčšieho drahokamu za žiadnu cenu. Ošemetná záležitosť. Prvá kniha Ságy sa nekončí happy endom...

Ako áno, ako nie, Irena sa nakoniec ocitne sama (z celej duše nenávidí Soamesa a jeho vlastnícky inštinkt a nehanbí sa za to) a rozhodne sa pomáhať ženám v núdzi. Soames je síce oficiálne jej manželom, no ona pred ním uteká a on je ňou permanentne posadnutý. Prvá medzihra Ságy je o tom, ako Irena očarí aj starého Jolyona, ktorý po krátkom čase predávkovaný krásou umiera a odkazuje značnú sumu peňazí práve Irene. Má sa o to postarať jeho syn, mladý Jolyon.

V druhej knihe sa dozvedáme niečo o tom, ako Soames a jeho sestra Winifred riešia dilemu, ako sa rozviesť. Winifred sa zhodou okolností tiež nie príliš šťastne vydala a je zaujímavé pozorovať, ako sa s tým snaží vysporiadať. A čo s manželstvom Ireny a Soamesa? Irena si vyhraní svoj názor na Soamesa a konštatuje, že láska netrvá večne. Jej odpor k Soamesovi však áno... Soames nemá na výber, rozvedie sa s ňou a Irena v očiach verejnosti stráca akúkoľvek úctu.

Z druhej medzihry cítiť vôňu Flauberta či Maupassanta (napokon aj v celom diele, no to už záleží na čuchových orgánoch čitateľa), Galsworthy opisuje idylické detstvo najmladšieho v priamom rade Jolyonov, zvaného aj Jon.

V záverečnej časti sa Jon Forsyte, syn Ireny, zaľúbi do Fleur, dcéry Soamesa Forsyta a vyvstáva vážny problém: láska mladých na jednej strane a strastiplná minulosť ich rodičov na strane druhej. Predstava, že moje dieťa sa zaľúbi do dieťaťa osoby, ktorá mi v živote spôsobila toľko trápenia, že jej prajem len letenku do horúcich pekiel je ako zo zlého hororu. No realita vraví, že človek si nevyberá, do koho sa zaľúbi... Ak by sa tí dvaja mladí zobrali, bolo by to víťazstvo Soamesa a jeho majetníckej povahy, lebo Irene by neostalo vôbec, ale vôbec nič. Prekoná vášnivá láska dvoch mladých ľudí všetku nenávisť a pomôže zabudnúť na hroznú minulosť? Veľkým vyvrcholením ságy je práve odpoveď na túto otázku. Fleur ako dcéra Soamesa inštinktívne časovala sloveso mať v prvej osobe a Jona Forsyta zasa vychovávali v duchu hesla „Byť láskavý a držať sa až do konca“.

Sága rodu Forsytovcov je ukážka neslýchaného rozprávačského umenia, realisticky podkutá a okorenená poetickosťou. Podľa môjho názoru spĺňa to, čo kvalitné literárne dielo spĺňať má; nastavuje ľudskému pokoleniu zrkadlo nenásilne, ohľaduplne. S pomocou jemnej francúzskej irónie a alegórie nielen že kladie hlboké filozofické otázky, ale ponúka na ne aj pomerne zrozumiteľné odpovede, ktoré sú, z môjho pohľadu, hlboko humanistické, teda plné všeobjímajúcej lásky k ľuďom a vzájomnej tolerancie. Núti čitateľa zamyslieť sa nad významom slova majetok a konfrontovať ho v mysli so slovom láska, ktorá, mimochodom, vo Forsytovskej ságe nie je vôbec prehnane zidealizovaná.

Zoznam príslušníkov starej generácie Forsytovcov a stručná charakteristika každej osoby.

teta Anna

najstaršia z celej rodiny

starý Jolyon

patriarcha rodiny, prejavuje sklony ku filozofovaniu

James

právnik, klasický Forsyte, jeho žena Emily je známa svojou pokojnou povahou

Swithin

má aristokratické správanie, chcel by byť šľachticom

Roger

Forsyte „per excellence“

Juley

zámožná vdova, známa svojou netaktnosťou

Nicholas

najbohatší Forsyte

Timothy

zomrel ako 101-ročný, najobozretnejší muž v Anglicku

Susan

vydatá sestra

Mladí Forsytovci:

mladý Jolyon

syn starého Jolyona, umelec, voľnomyšlienkar

Soames

syn Jamesa a Emily, právnik, neschopný jediného citu

Winifred

Soamesova sestra, vydatá za flegmatika Montaguea Dartieho

George

Rogerov syn, majster sarkastik

Francie

Georgeova sestra, emancipovaná od Boha

K najmladšej generácii patria Jon, Fleur a ďalší, ich osudy sa rozvíjajú v iných Galsworthyho románoch o Forsytovcoch.

Anglický prozaik a dramatik John Galsworthy pochádzal z bohatej právnickej rodiny a na vlastné oči videl smrteľné kŕče viktoriánskej éry v Spojenom kráľovstve. Keďže nijak zvlášť neobľuboval spoločenskú vrstvu, do ktorej patril – vyššiu strednú vrstvu –, hlavnou témou jeho literárnych počinov býva práve skrytá kritika majetných obchodníkov, podnikateľov či právnikov vtedajšej doby.

Švédska akadémia udelila v roku 1932 Johnovi Galsworthymu Nobelovu cenu za literatúru „za jeho vynikajúce rozprávačské umenie, ktoré dospelo k najvyššiemu výrazu vo ‚Forsytovskej ságe‘“.

Forsytovská sága sa skladá z troch, pôvodne samostatne vydaných románov a dvoch medzihier (Boháč – 1906, Forsytovo babie leto – 1918 (medzihra), V osídlach – 1920, Prebudenie – 1920 (medzihra), Prenajme sa – 1921). Okrem nej Galsworthy neskôr napísal ešte 2 trilógie, ktoré opisujú Forsytovcov – Moderná komédia a Posledná kapitola.

Tu je voľne online prístupný text celej Forsytovskej ságy, samozrejme, v angličtine.

Vypracované len na základe samotného diela.

Použitá lieratúra:
GALSWORTHY, J.: Forsytovská sága. Preložil Ján Trachta. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1970.

piatok 13. augusta 2010

Jozef Urban

Čítam už akýsi ten piatok. Mám autorov takých i onakých. Každému prejavujem minimálne elementárnu úctu alebo obdiv. Veď nie je jednoduché načmárať stovky strán, nie to ich ešte napísať.

Fajn, ale existujú ľudia – teda pardon, poeti a spisovatelia, s ktorými zrastiete. Jednoducho sa vám dostanú pod kožu. Takým pre mňa je tragicky zosnulý básnik JOZEF URBAN.

Nekonformný, otvorený a svojský. Základných pár prívlastkov. Človek, ktorý kráčal sám. Často proti prúdu. Iné názory, iné videnie sveta, iné pocity. To všetko zabalené do ekonomického balíčka – veď koniec koncov bol vyštudovaný ekonóm. Pár riadkov v básni – jeho životné javisko – jeho priestor.

Občas sa sám pýtam, či nebol aj skvelým manipulátorom ? Kam vlastne dohnal svoju imagináciu, kedy prekračoval prah reality a fikcie ? Iba niekoľko otázok v mojej hlave.

Mám doma pár jeho kníh a neoblomne behám po celej republike a zháňam ďalšie. Nedá sa. Všade vypredané. Myslím, že nie som sám, koho lákajú jeho texty, verše a eseje.

K jeho útlym zbierkam sa vraciam takmer dennodenne. Niekedy hľadám novú nádej a otvorenosť. Inokedy liečenie boľačiek po láskach a pošliapaných citoch. Občas ma trhá revolta a nesúhlas. To všetko, jemne dávkované a s rozumom, tam nachádzam.

Zomrel mladý. Teda mladý je relatívny pojem. Asi sa riadil vlastnou vetou: „Život je veľký frajer, ale my sme väčší!“

Opantal ma. Pocity a myšlienky, ktoré vo mne vyvoláva, sa vždy menia. Lomcujú mnou – nútia ma hľadať perspektívy a riešenia. Vlastných, cudzích i všeobecných problémov. Jedno je isté: zatiaľ nepoznám hranicu a konečné číslo nových vnemov pri jeho tvorbe.

Jediná adekvátna odpoveď na tému JOZEF URBAN je tento môj výtvor:

(azda pokus o báseň)

prepáč mi Jožko familiárnosť,

ale napíšem ti

slovko – dve,

len Tebe

a tvojim veršom na stránkach

útlych kníh.


opäť som v krámiku

siahol po tej zbierke

vážnych slov,

po stope pera, ceruziek

a možno krvi.


a mal som divný

pocit v rukách,

po dotykoch rozrušenej

duše,

srdce trocha blúznilo,

a ja som platil

daň za všetky dane

za lásku k myšlienkam,

nie svojim

tvojim a tých iných

bláznov

ako my.


a pomyslel som na tvoj koniec,

na všetko zlé aj dobré,

na piesne, na tvoj dym

v nočnom svetle

na usmievavé dievčatá

a taxikárov bez áut

a iných darmožráčov

s milou tvárou.

a sedím teraz tu

a iba knihy ležia okolo,

obaly ich nesú

tvoje meno.


a ja Ti píšem,

tak znenazdajky

a pritom podvedome,

že nechcem zabudnúť na slová,

čo ostali po tebe.

ty si ďaleko, ale aspoň

niečo mám,

esá v rukáve

sú básne,

tvoje básne

do kameňa poézie

vpísané.


štvrtok 5. augusta 2010

Dodatok k odkazom HP

Môj blog Odkazy Harryho Pottera sa vám bezpochyby bude zdať prehnane dlhý. Pravdaže, vašou úlohou v žiadnom prípade (OK, tak v niektorých prípadoch:) nie je unudiť čitateľa k smrti, tento blog má byť ukážkou a inšpiráciou vám môžu byť aj jeho jednotlivé časti.  

Čo mi odkázal Harry Potter

Harry Potter ponúka bežnému čitateľovi desiatky odkazov. Pozornejšiemu čitateľovi ich ponúkne stovky – tí, ktorí sa knihou zaoberajú dopodrobna nikdy nevyjdú z údivu – Harry Potter, malý, okuliarnatý, chudý chlapec, nám ponúka neobmedzené možnosti vyloženia jeho príbehu.
Pri podrobnom skúmaní knihy sa zdá, že J.K. si je plne vedomá každého slova, ktoré napíše a nič nenecháva na náhodu – jej svet je zasadený do siete odkazov na mytológiu, na mnohé dnešné i mŕtve jazyky a na rôzne kultúry. O to dôveryhodnejšie vyznieva jej príbeh, ktorý sa od týchto odkazov odráža, aby nám podal svedectvo o dobe, v ktorej žijeme a v ktorej žili naši predkovia. To všetko je zaobalené do napínavého príbehu.
Časť (no sotva desatinu) z toho, čo Harry Potter odkázal mne, vám ponúknem v nasledujúcom blogu – budem rada, ak mi poviete, čo odkázal vám.

Literatúra je sieť

Ahojte :)
opäť sa hlásim do školských lavíc, hoci prázdniny sa len pred chvíľou začali. Pánovi profesorovi Sabolovi som totiž sľúbila pomoc. A táto moja „pomoc“ by mohla v budúcnosti pomôcť aj vám -  môžete sa nechať inšpirovať, alebo sa možno poučíte z mojich chýb.
            Nie pre každého musí byť čítanie záľubou, hoci, povedzme si na rovinu, ak táto aktivita patrí do zoznamu vašich „hobby“, značne vám pomôže k jednotke z literatúry :). Aj tento projekt bude stáť a padať na tom, čo ste si prečítali a ako to dokážete interpretovať.
           

štvrtok 24. júna 2010

Ako sieť?

Stránka je v testovacej prevádzke... Chronologický model vyučovania literatúry (od r. 2008 ho už nenájdeme v Štátnom vzdelávacom programe) zvádzal k predstave časovej osi, na ktorej sú za sebou zoradení autori a literárne diela. Na niektorých školách sa dokonca dodnes stretávame s demagógiou ešte z čias reálneho socializmu o troch štádiách „vývinu“ realizmu, ktorých absolútnym vrcholom má byť socialistický realizmus. Každý žiak, ktorému sa podarilo ostať imúnnym voči týmto nezmyslom, na základe vlastnej čitateľskej skúsenosti zistil, že ponad čas si podávajú ruky Homér a Joyce, Dostojevskij a Timrava, Mácha a Botto, Krasko a Rúfus, Goethe a Salinger a pod. Už Jaroslav Vlček, autor Dejín literatúry slovenskej, chápal literatúru ako sieť vzťahov medzi knihami. Žiada sa už len dodať, že niekedy bizarných vzťahov... Stránka je v testovacej prevádzke...