Martin Kukučín – Dom v stráni

Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, patril k slovenským realistickým spisovateľom. Písal prózu aj drámu. Študoval medicínu v Prahe. Ako lekár pôsobil na ostrove Brač, v Argentíne a Chile.

Dom v stráni je román zachytávajúci dve rozdielne spoločenské vrstvy a existujúce predsudky medzi sedliakmi a statkármi. Tie sú Kukučínom vnímané ako ochrana pred životným sklamaním, je to nepísaný zákon, ktorým sa riadili všetky generácie. Autor využíva retrospektívne rozprávanie hlavne v prvej časti románu (minulosť Mateho, šory Anzuly...). V románe nachádzame pásma postáv aj pásmo rozprávača, nestranného pozorovateľa. Prevládajú monologické časti nad dialógmi a taktiež tu nachádzame aj vnútorné monológy postáv. Autor má komplexnejší pohľad na realitu, stretávame sa s dlhšími a detailnejšími opismi postáv a prostredia, na ktoré nie je v kratších literárnych žánroch čas, na rozdiel od románu. Dej románu Dom v stráni je rozvetvený. Zachytáva rozsiahlejšiu oblasť javov, udalostí a spoločenských vzťahov a zobrazuje dlhší časový úsek – jeden rok. Príbeh románu sa odohráva v prímorskom prostredí , v malom mestečku v Dalmácii a v priľahlých viniciach s težackými domami. Autor začal príbeh vo sviatočnom čase, počas jarmoku, procesií a tancovačiek, kedy je rodina spolu a rozvíjajú sa vzťahy medzi jej príslušníkmi. Taktiež aj názov románu Dom v stráni vyjadruje domov ako miesto, kde žije celá rodina, miesto, kde sa človek narodí, ale aj zomiera. Dom, ktorý je citovým hniezdom pre literárneho hrdinu, ale aj pre mnohých autorov.

Martin Kukučín v tomto románe opisuje lásku dvoch ľudí, nerovný vzťah medzi težačkou Katicou a statkárskym synom Nikom. Opisuje lásku, ktorá stroskotá. Katica je krásna težačka, ktorej sa odcudzí sedliacky stav, z ktorého sama pochádza. Láka ju „elegantná“ atmosféra zemianskej zábavy. V Nikovi tak videla naplnenie svojej túžby vymaniť sa zo sedliackej vrstvy. Otvára sa pred ňou svet majetných. No zo začiatku nevie či môže dôverovať vzťahu s Nikom. Je vnímavá a cíti, že Nikova láska k nej sa vytráca kvôli Dorici.

Niko je statkársky syn považovaný za dobru partiu, ale aj za záletníka. Je to človek, ktorý rád sníva. Rešpektuje sedliakov, má k nim až sentimentálny vzťah. Katicu si zamiloval od prvej chvíle, veril, že láska všetko prekoná. No keď sa jeho láska vytráca, ozýva sa v ňom silný hlas svedomia – trápi sa tým, ako ublížil Katici.

Sofokles - Antigona (Syntéza)

V 5. stor. p. n. l. možno pozorovať najväčší rozmach antickej tragédie. Jej hrdina sa veľakrát ocital v hraničných, kritických situáciách, často na konci diela zomiera, ale aj napriek tomu ostáva morálnym víťazom. Pôvod antickej drámy siaha k dionýzovským hrám, t. j. slávnostiam venovaným oslave boha Dionýza. Zbor, preoblečený za satyrov, tu prednášal piesne, tzv. dityramby. Dvanásť- až pätnásťčlenný chór plnil funkciu ideálneho diváka. Typická pre antiku je jednota miesta, deja a času. Herci vystupovali v kostýmoch a maskách, nosili topánky s vysokými podrážkami. Muži v tomto čase hrali aj ženské roly, hry boli prístupné širokej verejnosti.
Sofokles bol najväčší grécky dramatik žijúci v Aténach. Napísal 123 tragédií, z ktorých najznámejšie sú Antigona a Vládca Oidipus. Sofokles prestal písať trilógie a začal tvoriť celovečerné hry. Zaviedol tretieho herca, zväčšil chór, používal maľované kulisy a jeho postavy sú už zodpovedné za svoje činy, nespoliehajú sa iba na bohov.
Antigona je antická dramatická hra napísaná v roku 442 p. n. l. Kráľ Kreón vydá zákaz pochovať Polyneika, no jeho sestra Antigona vykoná rituály so všetkými poctami. Kreón je pohoršený, obviní Antigonu aj jej sestru Isménu a Antigona má byť uväznená v kamennej hrobke len s takým množstvom jedla, aby neumrela. Jej snúbenec, poslušný Kreónov syn Haimón, sa usiluje otcovi dohovoriť, no Kreón si nenechá poradiť. Panovník nenachádza útechu ani u veštca, ktorý vidí len zlé znamenia. Príbeh končí katastrofou: hlavné postavy umierajú a ostáva iba potrestaný Kreón, vladár, ktorý sa mýlil a príliš neskoro si uvedomil vlastné chyby.
Antigona, neoblomná odvážna hrdinka, neprijala svoj osud „hnusného plemena“, ale chcela ho zmeniť. Dodržiavala nepísané zákony, zdôrazňovala ich pred Kreónovými, „chcela sa zapáčiť tým v podsvetí“. Napriek tomu Antigona ľutuje život, ktorý má stratiť. Kreón bol prísny panovník, vlastenec, veril svojej veci, no tvrdohlavo odmietal rozumné názory a rady.
V divadelnej inscenácii sa objavili viaceré zvukové a vizuálne symboly, napríklad Kreónova hra na gitare počas Haimónovej reči, svedectvo Kreónovej neoblomnosti či symbol „peace“ na rúchu posla, ktorého čakal panovníkov hnev. Vojenský pochod medzi jednotlivými dejstvami znázorňoval Kreónovu prísnu vládu. Tvorcovia inscenácie použili aj moderné komické prvky, napríklad namiesto kamennej hrobky garážové dvere, avšak podarilo sa im zároveň zachovať sémantiku pôvodného diela. 

Použitá literatúra:
GREGOVÁ, I. - LAPITKA, M. 2011: Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných odborných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, 2011. ISBN 978-80-07-01894-5.
SOFOKLES: Antigona. (Preklad: Feldek, Ľ.) Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1983. ISBN cs 61-479-83


Michal Souček III.E

Sofokles - Antigona (Syntéza)

Sofokles, výnimočný dramatický básnik a jeden z trojice tragédov antického Grécka, žil v 5. storočí pred Kristom (496 - 405 pred Kr.). Počas svojho dlhého života vraj napísal 80 hier, ktoré mali za úlohu aktivizovať myslenie Aténčanov. Sofokles svojimi dielami priniesol do drámy niekoľko inovácií. Medzi najdôležitejšie určite patrí nahradenie tragických trilógií celovečernými hrami, zavedenie tretieho herca na scénu, zväčšenie chóru na 15 členov, používanie maľovaných kulís... Človek je v nich zodpovedný za svoje činy a teda už viac nepodlieha vôli bohov. Hlavnou témou jeho hier je zrážka jednotlivca s osudom.

Na hru s názvom Vládca Oidipus, v ktorej sa hlavný predstaviteľ kráľovský syn Oidipus snaží bojovať so svojím osudom, no napokon ho svojimi rozhodnutiami do bodky napĺňa (zabitie otca, ženba s vlastnou matkou a následné splodenie "hnusného plemena"), nadväzuje tragická hra Antigona.

Hra sa začína oboznámením divákov s tragickou bitkou bratov Eteokla a Polyneika, vystrojením pohrebu so všetkými poctami pre Eteokla a Kreónovým zákazom vykonať pohrebný rituál nad telom Polyneika, ktorý napadol svojho brata a mesto. Antigona však oznamuje sestre Ismene, že aj napriek tomuto nariadeniu je odhodlaná uctiť si pamiatku svojho brata. Ismena ju odhovára, no Antigona, ktorej je cennejšie dodržiavať odveké nepísané zákony ako nezmyselné nariadenia panovníka, potajomky vykoná všetky obrady nad mŕtvolou brata. Za tento čin je predvedená pred Kreóna a odsúdená na pochovanie zaživa. Ani racionálne argumenty Kreónovho syna a zároveň Antigoninho snúbenca Haimóna nezmenia tento rozsudok. Do mesta prichádza slepý veštec Teiresias, ktorý, paradoxne, otvorí Kreónovi oči a on pochopí, že spravil chybu, ale na nápravu je už neskoro. Jeho žena Eurydika, syn Haimón aj Antigona spáchali samovraždu a on musí žiť s vedomím, že všetko je to vina jeho neuvážených rozhodnutí.

Vonkajšia kompozícia diela pozostáva z prológu, piatich dejstiev a epilógu. Na záver každého dejstva prichádza zbor, ktorý svojou piesňou komentuje udalosti na javisku alebo predpovedá ďalší vývoj hry. Zohráva teda úlohu ideálneho diváka. Sofokles v Antigone dodržiava 5-člennú vnútornú kompozíciu, pozostávajúcu z expozície, kolízie, krízy, peripetie a katastrofy, typickú pre antickú tragédiu. Taktiež zachováva tri antické jednoty - miesta, času a deja.

V celom diele môžeme vidieť konflikt medzi svetskými hodnotami (dodržiavanie zákonov, často nezmyselných, boj o moc, majetok atď.) a hodnotami s hlbším zmyslom, ktoré môžeme pomenovať duchovné hodnoty (dodržiavanie nepísaných zákonov, láska k príbuznému, česť a pod.). Spor medzi týmito hodnotami nachádzame v Kreónových nariadeniach, v konaní Antigony a následnej reakcii Kreóna, ale aj v Haimónovom proteste.

Hlavná ženská postava Antigona je síce predstaviteľkou "hnusného plemena" a podobne ako jej otec i brat v jednej osobe sa chce vyhnúť veštbe o zlom osude, no na rozdiel od kráľa Oidipa je v tomto konaní úspešnejšia. Jej život sa končí tragicky a predčasne, ale z môjho pohľadu ho žila tak, aby sa na nej nevyplnila táto kliatba. Bola totiž odvážna a neoblomná pri dodržiavaní nepísaných pravidiel. Aj napriek svojej odvahe si však ponechala ľudskosť, ktorú prejavuje pri odchode do hrobky, keď ľutuje mladý život, ktorý má stratiť.

Mali sme možnosť vidieť aj záznam divadelného predstavenia Národného divadla v Brne pod režisérskou taktovkou Martina Čičváka. Tento záznam bol spracovaný veľmi pekne, až natoľko, že som miestami nebol schopný vnímať dej predstavenia, pretože ma uchvátila práca s kamerou, osvetlenie javiska, ale aj praktické využitie malého počtu rekvizít a kulís. Hudba a zvukové efekty, ktoré boli použité, sa mi taktiež veľmi páčili, aj keď ku koncu diela mi začínalo prekážať prílišné opakovanie tej istej melódie vybrnkávanej na gitare. Chýbala mi tam však tá sľúbená aktualizácia diela do 21. storočia. Áno, herci používali ako kostýmy oblečenie, ktoré nebolo dostupné v antickom Grécku, ale ak by sme hercov navliekli do dobových kostýmov, neviem či by sme mohli hovoriť o nejakej aktualizácii. Celkový dojem z diela však mám pozitívny, pretože mnohokrát prekvapivé herecké výkony a technické spracovanie vynahradili ostatné nedostatky.

Použitá literatúra:

GREGOVÁ, I. - LAPITKA, M. 2011: Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných odborných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, 2011. ISBN 978-80-07-01894-5.

SOFOKLES: Antigona. (Preklad: Feldek, Ľ.) Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1983. ISBN cs 61-479-83.

Marián Opiela III. E

Hugolín Gavlovič - Syntéza

11. novembra 1712 zažiarila nad Czarnym Dunajcom šťastná hviezda pre slovenskú literatúru. Hugolín Gavlovič, vlastným (laickým) menom Martin, sa zapísal do galérie majstrov pera viac ako dvadsiatimi dielami zväčša náboženského rázu. V 21. roku života počúvol volanie srdca a vstúpil do náboženského rádu františkánov, aby v odriekaní a modlitbách naplnil svoj život. Nezabudol na morálnu povinnosť vzdelanca odovzdať pokoleniam duchovné bohatstvo. Svoje myšlienky vzhľadom na príslušnosť k mocenskej organizácii, ktorej korene vyrastajú z mučeníctva spravodlivých, formuloval s pokorou ozajstného veriaceho. Uplatnením západoslovenského nárečia ako kultivovanej formy predspisovnej slovenčiny sprístupnil svoju tvorbu gramotnej časti slovenskej spoločnosti. Tieto písomné mravoučné diela ho mali zastúpiť v úlohe kazateľa, keďže pľúcna choroba mu odoprela možnosť viesť omše. Azda pre to, že neustále musel myslieť na smrť, k čomu nabádal aj v Škole kresťanskej s veršami svázanej, k čítaní a k spívaní i k rozjímaní sporádanej o čtyrech posledných vecách človeka, si zachoval primeraný, skôr učiteľský ako povýšenecký prístup. Priamo a s humorom, podopierajúc svoje tvrdenia o bibliu, vštepoval čitateľom v prvom rade lásku
k Bohu za jeho dobrodenia - čoho dôkazom a stručným zhrnutím je báseň Nevdečnosť za dobrodení, 
od tej zlosti vetšej neni (Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola, 1755) - ale i k rodičom a blížnym. Odrádzal od prchkosti, ľstivosti, viery v nepotvrdené chýry i dôvery voči ich šíriteľom. Zároveň kázal prostredníctvom kníh aj o potrebe poslušnosti voči duchovnej i svetskej vrchnosti (Hugolín Gavlovič: Valaská škola mravúv stodola, 1755, koncept Pripomínaní o trojnásobnej policii), striedmosti v jedle, pití, spánku i o spravodlivosti v konaní. Zaoberá sa teda aj sekulárnymi témami, ktoré s bohoslovím  (zdanlivo) nesúvisia. Jeho zameranie je všestranné, veľký dôraz kladie na zlepšovanie sa napríklad aj v súvislosti s učením : "Čítaj knižky ne len k naučení, ale i k tvému polepšení." 
(Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola, 1755, Nóta I., koncept 17..)

Valaská škola mravúv stodola (1755)

Pozostáva z 1298 didakticko-reflexívnych básní, ktoré autor nazýva koncepty. Každá má svoj názov, resp. nápadek, ktorý spĺňa funkciu motta, aforizmu, príslovia či sentencie, napr. : Boháč skúpý : velmi hlúpý, alebo Jak si škodíš bez rozumu, nevskládej to na Fortunu. Sú rozdelené do 21 častí, tzv. pastierskych nót, teda spevov. 

V odbornej literatúre sa neraz stretávame s výrokom, že Valaská škola mravúv stodola bola jediným dielom H. Gavloviča, ktoré vyšlo ešte za jeho života. Nedá sa s istotou potvrdiť, že je pravdivý, lebo
v úvodoch k ostatným dielam nie je doslovne uvedené, či v roku vzniku boli aj vydané. V úvode k Valaskej škole sám Gavlovič píše, že bola (doslovne citujem) :

„... zložená i napsaná na salaši osvíceného pána grófa Xaveriusa Konigseg..., kterúžtu školu nyní všem cnostným a svého titulu hodným bratom a sestrám III. rádu téhož velikého Patriarchy Svatého Otce Františka Serafinského k veselému i užitečnému čítavaní srdečne obetuje a vdečne vydáva Roku Pána 1755 dne 12. mesíce března."

Samotná Valaská škola mravúv stodola bola vytlačená až v rokoch 1830-1831.


Jakub Zibura, I.D

I. Štrpka/D. Ursíny – Príbeh (Syntéza II.)

Podľa Daniela Heviera najcivilnejší a najcivilizovanejší z trojice osamelých bežcov, famózny básnik, textár a esejista, Ivan Štrpka, napísal niečo medzi textom a básňou – verše, ktoré nesú názov Príbeh. Texty zhudobnil Dežo Ursiny, ktorý do svojej hudby vniesol prvky jazzu, funky aj bigbeatu. Svojím osobitým prevedením im dodal zvláštny významový odtieň. Jeden z mnohých, ktoré môžeme pozorovať v tomto viacvýznamovom albume. Texty a hudba tvoria neoddeliteľný celok, ktorý pozorného poslucháča umelecky nasýti po hudobnej aj literárnej stránke.

Mne osobne sa viac páčila literárna stránka. Nie preto, že nemám rada tento štýl hudby, ale bolo to spôsobené najmä špecifickým frázovaním, ktorým Ursiny ukázal, ako pochopil Štrpkove texty. Moje chápanie sa totiž značne odlišovalo od jeho chápania. Zároveň som sa pri počúvaní nestíhala a nedokázala stopercentne venovať umeleckým textom. Na Štrpkovi sa mi veľmi páči, že aj keď do svojich „básní“ (nielen) v Príbehu vnáša štipku nezrozumiteľnosti, v čitateľovi vyvoláva umelecký zážitok. Zároveň ma to prinútilo hlbšie sa nad jeho tvorbou zamyslieť. Každý text má niečo, čo ma oslovilo, verše, v ktorých som videla kúsok seba. Výnimočne sa mi páčil umelecký text Ktosi ešte bdie a štvorveršie:

Stoj pevne vo svojej iskre.

Si strom čo horí.

Si holý obraz, ktorý nemá

meno ani rám.

V týchto riadkoch môžeme nájsť aj motív ohňa, ktorý má výrazné zastúpenie v celom Príbehu. Medzi ďalšie zmyslovo konkrétne motívy patrí vietor (v texte Ktosi ešte bdie: Tupý studený vietor ťa udiera do tváre). Nešlo však len o samotné slovo vietor, ale aj pri iných motívoch, napr. pri snehu alebo daždi, som mala pocit, že vietor sa tam stále objavuje. Teraz už viem, že to bolo spôsobené Štrpkovou schopnosťou vedieť sa dokonale pohrať s vnímaním a so zmyslami človeka. Aj napriek tomu, že nepatril k senzualistom, jeho básne vnímame zrakom, čuchom, hmatom aj sluchom. V Sestre Bete, ktorá sa vlečie po rozpálených chodníkoch neskorého popoludnia, alebo keď vietor udiera do tváre, či keď cítiš vlhké nemé pery a nechávaš ich napospas nemým vlhkým hrám. Dôležité zastúpenie v týchto textoch má aj prázdna miska, ktorá má konkrétne aj abstraktné významy. Je ich mnoho a každý si nájde ten, ktorý mu je najbližší. Štrpka tiež výborne pracoval s časom –  pri fičiacom slimákovi alebo pri mladnúcom starcovi.

Zároveň tento osamelý bežec vyjadruje Príbehom etapy svojho života, nielen témami ale aj spôsobom, ktorým písal. Či už to boli krátke texty ako Heroín alebo dlhšia Samá voda a Sestra Beta. Zaujímavo je napísaný aj text o „šťastlivcovi“ Bingovi. 

Rozdiely v textoch spôsobovali aj voľný a viazaný verš. Voľný verš sa vyskytoval častejšie. Jeho rytmus sa výrazne odlišuje od rytmu verša viazaného. Opakujú sa celé verše, s menšími obmenami, napr. Malá mucha v uchu osla, Príbeh aj Stojatý tulák. 

Tento moderný spôsob písania veľmi obdivujem. Najmä geniálnu hru so slovom, trefne kladené rečnícke otázky a originálne básnické obrazy. Myslím si, že autor si tým získal mnohých priaznivcov.

Mám pocit, že z celého albumu srší neskutočná energia, ktorú v sebe skrývajú aj hrdinovia príbehov. Na prvý pohľad jednoduchí a obyčajní ľudia, ktorí len skutočnému čitateľovi odhalia svoju originalitu a výnimočnosť. Táto osobná lyrika ma veľmi oslovila, páčila sa mi prepojenosť textov v dôsledku výskytu podobných tém, názvov v iných textoch. Napr. v texte Kto to tam stojí sa spomína na druhom konci palice. Som veľmi rada, že som mala možnosť spoznať elitu spomedzi umelcov na Slovensku a neľutujem čas, ktorý som venovala tejto poézii a hudbe. Myslím si, že táto zohratá dvojica je inšpiráciou pre mnohých, nielen začínajúcich, autorov a hudobníkov.

Miroslava Pavlíková 3. A  

Ivan Štrpka/Dežo Ursiny – Príbeh (Syntéza I.)

Ivan Štrpka je slovenský básnik, textár a prozaik, ktorý v spolupráci s Dežom Ursinym vytvoril niekoľko štúdiových albumov. Medzi nimi aj Príbeh.
Texty, ktoré sa nachádzajú niekde medzi básňou a piesňovým textom, vytvárajú jeden príbeh, o čom svedčí aj názov albumu. Vyjadrujú životnú skúsenosť človeka a predstavujú isté časti jeho života. Texty sú navzájom prepojené, prirodzene plynú a za každým je ukrytý dej. Ich spoločnou črtou je mnohovýznamovosť. Umožňuje čitateľovi rozšíriť významové pole vďaka mnohým spôsobom interpretácie. Postavy pôsobia osamelo, avšak každá je niečím výnimočná. V Príbehu často kladú existenciálne otázky: Kto som? Odkiaľ idem a kam? Ich príbehy nás nútia uvažovať o vlastnom živote. V týchto textoch nachádzame opakujúce sa motívy, či už abstraktné otázky – čas, noc, príbeh ale aj konkrétne, napr. motív misky: 

Len chodím a pomaly zbieram
do prázdnej misky všetky tie rozličné
zdesené tváre, čo sa na okamih naklonia
nad jej tepaným okrajom.
(Balada o prázdnej miske)

Miska – jej prázdnota odzrkadľuje prázdnotu ľudí, ktorí sú úspešní, ale zároveň prázdni. To je dôvodom ich zdesenia.

 – motív palice – palica ako rybársky prút; výchovný prostriedok...

Dobre sa pozri, kto tam stojí
kto zatína zuby, kto kričí
kto je na druhom konci palice.
(Kto to tam stojí)

Ivan Štrpka nepatrí k senzualistom, ale aj napriek tomu v textoch nachádzame prvky, ktoré pôsobia na zmysly. Autor chcel docieliť, aby sme čítaný text vnímali viac ako len zrakom.

Zabil si deň, spálil si svoju iskru.
Všetko je čierne, tma sa na teba lepí –
krv noci tuhnúca zo všetkých strán.
Je neskoro. Tupý studený vietor
ťa udiera do tváre.
(Ktosi ešte bdie)

V textoch I. Štrpku sú rýmy a pravidelné verše skôr výnimkou ako pravidlom. Narúša rytmický impulz, napr. rôznym počtom slabík vo veršoch. To ovplyvňuje rýchlosť čítania a automaticky sa dôraz kladie na kratšie verše.
Využíva intonačnú polymorfnosť – verš sa dá intonovať rozličným spôsobom. V rámci voľného verša je dôležitý veršový presah, ktorý dokáže zmeniť význam verša na iný, aký sme očakávali.

Som háčik, ktorý
len tak loví
obraz, ktorého niet.
(Na druhom konci palice)

Ivan Štrpka takto v praxi uplatnil väčšinu z vlastností voľného verša. Ide o verš modernej poézie, ktorého náznaky sa objavili už v obdobé romantizmu   – prejavili sa narúšaním pravidelnosti. V 2. polovici 19. storočia ho vo svojej tvorbe často využíval Walt Whitman...

 O hudobné stvárnenie Príbehu sa postaral Dežo Ursiny, ktorý mal schopnosť zaujímavo frázovať a adekvátne vybrať štýl hudby, ktorá umocní náladu celého textu. Ursinyho interpretácia je dôkazom toho, že dokázal chápať Štrpkove texty a stotožniť sa s nimi.

Tieto texty sú na prvý pohľad nezrozumiteľné, avšak, ak sa pozorne začítate, budú stále jasnejšie a zaujímavejšie.

Shakespearova Búrka

(Odporúča sa čitateľom tohto diela)

„Hoci The Tempest nie je Shakespearova najlepšia hra, v jej spätnom zrkadle vidíme lepšie celé Shakespearovo dielo, jeho dobu i krajinu, v ktorej žil,” tvrdí knižka, ktorú som čítal. Možno je to tak preto, že sa tu neobjavuje veľa záživných dialógov alebo postáv. Práve z tohto dôvodu je to aj veľmi ťažké spracovať do divadelnej podoby (napriek tomu, že ako divadlo to bolo napísané). Hra však určite nie je zlá, zaujímavé je napríklad to, že každá postava je nejakým symbolom.
Námetom na toto dielo sa zrejme stalo stroskotanie flotily lodí v bermudskom trojuholníku 25. 7. 1609. Pasažieri lode Sea Venture prežili na neznámom ostrove deväť mesiacov. Tvrdili o ňom, že je obývaný duchmi a diablami. William Strachey, ktorý to zažil, o tomto zážitku dokonca napísal Pravdivú správu.
Inšpiráciou Shakespearovi mohlo byť aj dielo El espejo de principes y caballeros – zbierka španielskych príbehov – či nemecká hra Die Schöne Sidea, kde tak isto vystupuje čarodejník, jeho dcéra a zajatec, ktorý musel zaobstarať drevo.
Objavujú sa tu aj myšlienky eseje O kanibaloch od Michela de Montaigne (jedného zo Shakespearových obľúbených autorov). Väčšinou sú sformulované Calibanom – jeho meno mohlo vzniknúť prešmyčkou slova cannibal.
V diele Othello (vo chvíli, keď vysvetľuje dóžovi, čím upútal Desdemonu i jej otca) je monológ, ktorý je akousi skicou k Búrke. (Toto dielo vyšlo tesne pred Búrkou, autor už mal v hlave nejakú ideu.)

Búrka je krásnym príkladom na literárnu sieť. Nachádza sa tu množstvo rôznych odkazov, snažil som sa vypísať tie najzaujímavejšie:

Prospero postavil na ostrove (v origináli) „Poor cell”. Prekladá sa to ako „Biedny dom”, treba však poznamenať, že „cell” je aj „cela”. Tá bola spomínaná napríklad v Rómeovi a Júlii, kde v nej býval mních Lorenzo. Môže ísť dokonca o metaforickú narážku na to, že sú na ostrove uväznení.
Shakespeare píše o tom, ako Ariel budil úžas ohňom, občas sa rozdvojil a bol na viacerých miestach. Ide o tzv. Eliášov oheň, ktorý opisuje aj Wiliam Strachey.
Caliban tvrdí, že Prospero má takú moc, že by aj zo Seteba spravil vazala. Je to boh uctievaný v Patagónii.
Keď chce Gonzalo povedať, že už prešlo veľa času, použije frázu „Od čias vdovy Didó”. Je to alúzia na Vergíliovu Eneidu, kde to tiež bola vládkyňa Kartága, ktorá ovdovela. Hneď za tým je odkaz na mytologického hrdinu Amfiona. V Búrke je spomínaná zázračná harfa a rekonštrukcia Kartága. Amfion pomocou lýry postavil Téby. Objavuje sa aj fráza: „Už božskú Juno pávy vezú dolu,” – renesančné zobrazenie antickej bohyne.
Na Eneidu autor ešte naráža píšuc o harpyi (inak aj mytologická postava), kde Aenea a jeho druhov napadnú harpye a prekazia im večeru. Tu príde o večeru Alonsova družina.
Shakespeare hovorí o zlatom veku, o ktorom hovoril aj Ovídius. Na tohto spisovateľa odkazuje aj v Prosperovom monológu (konkrétne na dielo Metamorphoses).
Stefano hovorí o Calibanovi, že je „sluha netvor”. Toto slovné spojenie je použité na začiatku komédie Bartolomejský trh, kde si Ben Jonson robí posmech zo Shakespearových rozprávok.
Tak ako v Othellovi, aj tu odkazuje autor na baladu King Stephen was a worthy peer.
Dráma sa končí monológom Prospera, v ktorom nachádzame autobiografické prvky. Búrka bola jednou z posledných Shakespearových hier, dá sa povedať, že sa s písaním už lúčil. Prospero sa totiž lúči so svojimi čarami a rozmýšľa, kde dokončí svoje žitie. Vraví aj o slobode, ktorú môže získať vďaka nám – Shakespearovi sa to podarilo. „Nebyl jen pro svou dobu, byl pro všechen čas,” ako povedal Jonson. Prospero má dokonca aj rovnaký vek ako Shakespeare, určite to nie je náhoda.


Väčšinu údajov som čerpal z knihy Búrka vydanej v roku 2008 vydavateľstvom Ikar, a. s. v Bratislave, kde preklad urobil Ľubomír Feldek. ISBN 978-80-551-1530-6.

Gatsbyho zlatý klobúk

Prečo si neužívať život, keď je taký krásny? Zlaté, „jazzové” dvadsiate roky, v anglofónnych krajinách označované ako „the roaring twenties“, znamenali v USA koniec puritánskych mravov, radikálnu zmenu životného štýlu Američanov spojenú s nástupom áut, pohyblivých obrázkov či novej hudby.

Spomedzi mnohých románov napísaných v dvadsiatych rokoch minulého storočia sú asi najpopulárnejšie Na západe nič nové od E. M. Remarquea, Slnko aj vychádza od E. Hemingwaya a Veľký Gatsby od F. S. Fitzgeralda. Zatiaľ čo Remarque vo svojom vojnovom románe opisuje osudy rýchlo dospelých chlapcov v zajatí prvej svetovej vojny, Hemingway a Fitzgerald, obaja predstavitelia americkej stratenej generácie, zobrazujú život mladých ľudí znechutených vojnou a hľadajúcich krásu sveta. Aj napriek tomu, že Slnko aj vychádza sa odohráva v Európe a Veľký Gatsby v USA, majú tieto romány mnoho spoločných vlastností. V oboch spočiatku neznámy ja-rozprávač hovorí o neopätovanej túžbe po výnimočnej žene, ktorej hodnotami sú peniaze a blahobyt, pričom cítiť hedonistické prostredie. Rozdiel je v tom, že v Hemingwayovom románe je rozprávač tým mužom, ktorý sa snaží o ideálny život s ideálnou ženou a v románe Fitzgeralda je to Gatsby, kto za žiadnych okolností nestráca nádej a pre srdce krásnej Daisy obetuje všetko.

Francis Scott Key Fitzgerald sa narodil 24. septembra 1896 v Minnesote. Bol to americký spisovateľ a scenárista, pochádzal z bohatej rodiny írskych prisťahovalcov. Simultánne s vydaním svojho prvého románu Táto strana raja (This Side of Paradise, 1920) sa oženil so Zeldou Sayrovou, s ktorou viedli bohémsky život v luxusných hoteloch v Európe i v USA. Fitzgeraldov život sa dá zhrnúť takto: ctižiadostivosť, literatúra, univerzita v Princetone, Zelda Sayrová a alkohol. Jeho vrcholným dielom je Veľký Gatsby (The Great Gatsby, 1925). Na sklonku života svojej jedinej dcére povedal: „Rozhodol som sa nakoniec oženiť s tvojou matkou, aj keď som vedel, že je skazená a nechce mi dobre.“ Zomrel 21. decembra 1940 na infarkt myokardu.

Mladá generácia s hlavami plnými liberálnych a progresívnych myšlienok kontrastovala počas dvadsiatych rokov 20. storočia s konzervatívnym a rigidným životným štýlom starších Američanov. Technické výdobytky vtedajšej doby (autá, filmy, atď.), hospodárska konjunktúra a prohibícia ovplyvnili mladú generáciu natoľko, že sa stala námetom pre uznávané dielo F. S. Fitzgeralda s názvom Veľký Gatsby. Fitzgerald sa v ňom pokúša o to, o čo sa pokúšali už mnohí pred ním: čo najpresnejšie vystihnúť povahu istej skupiny ľudí a s umeleckou dômyselnosťou poukázať na iracionálne či nehumánne správanie. Hlavnými témami diela sú láska a peniaze. Aj keď, paradoxne, sám Fitzgerald peniaze rád míňal, jednou z nosných ideí Veľkého Gatsbyho je aj tá, že prehnaná túžba po peniazoch prináša človeku viac škody ako úžitku
.

Po skončení prvej svetovej vojny sa rozprávač príbehu Nick Carraway rozhodne ísť zo svojho rodného amerického stredozápadu na východ, aby si zarobil ako predavač cenných papierov. Zhodou náhod stojí jeho dom na Long Islande hneď vedľa prepychovej vily Jaya Gatsbyho, mladého zbohatlíka s tajomnou minulosťou. Nick stretáva svoju vzdialenú sesternicu Daisy, ktorá už má so svojím manželom Tomom Buchananom dcéru. Avšak ich manželstvo je disharmonické a všetko nasvedčuje tomu, že nie je založené na obojstrannej láske. Tomovu milenku Myrtle Wilsonovú, vydatú ženu, Nick náhodne spozná tiež. Neznámou je pre Nicka sused Jay Gatsby, ktorý pravidelne organizuje vo svojej rezidencii večierky, na ktoré chodia aj nepozvaní ľudia. Gatsby s ním po čase nadviaže kontakt a pozve ho na večierok. Nick s Jayom sa stávajú priateľmi a Nick sa dozvedá podrobnosti zo života Jaya Gatsbyho. Dozvedá sa, že Jay Gatsby je vlastne výtvorom sedemnásťročného Jamesa Gatza, syna chudobných sedliakov, ktorý utiekol z domu a ktorému sa podarilo svoje naivné mladícke predstavy o ideálnom mužovi pretaviť do skutočnosti s pomocou Dana Codyho, jeho zamestnávateľa a boháča. Ako chudobný mladík sa však zaľúbil do krásnej Daisy Fayovej z bohatej rodiny, avšak ich láske bránilo odlišné spoločenské postavenie a vojna, v ktorej sa z Jaya stal major. 

Hlavné postavy:

• Nick Carraway (rozprávač) – predavač cenných papierov, sused Jaya Gatsbyho
• Jay Gatsby (rodený James Gatz) – mladý boháč s pochybným obchodníckym pozadím, posadnutý láskou k Daisy Buchananovej 
• Daisy Buchananová (rodená Fayová) – krásna energická žena s plytkým morálnym základom
• Tom Buchanan – Daisyin manžel, milionár
• Jordan Bakerová – Daisyina priateľka, profesionálna hráčka golfu 
• Myrtle Wilsonová – milenka Toma Buchanana, vydatá za Georgea Wilsona

Aj napriek tomu, že v čase, keď sa odohráva príbeh, má už Daisy manžela Toma a dieťa, Jay je presvedčený, že ona je jeho jedinou láskou a je pevne rozhodnutý o ňu bojovať. Avšak po jednom súkromnom večierku zrazí Gatsbyho auto, ktoré šoféruje Daisy, Tomovu milenku Myrtle. Jej oddaný manžel George je však presvedčený, že to nebola nehoda. Na druhej strane Jay Gatsby je skalopevne rozhodnutý chrániť Daisy...

Možno chcel Fitzgerald Veľkým Gatsbym naznačiť, ako to dopadne, keď západniari, plní snov a entuziazmu, hľadajú štastie na východe USA, možno sa snažil kritizovať vtedajšiu aristokraciu, možno chcel povedať, že tzv. americký sen je len číra ilúzia a možno to, že človek nemôže len tak ľahko uniknúť svojej minulosti a musí sa pozrieť do tváre svojej skutočnej podstate. Domnievam sa, že každá z týchto ideí a mnohé ďalšie sa dajú v tomto románe nájsť a je len na čitateľovi, ktorú z nich ocení. Fitzgerald svojím románom v čitateľovi vzbudzuje myšlienku, že hnacou silou konania väčšiny žien je túžba po kráse a bohatstve a že mužov k zväčšovaniu svojho bohatstva zasa poháňa opojenie ženami. To vraj boli zlaté dvadsiate roky v USA. Odvtedy však neprešlo ani storočie. Čo znamená 90 rokov vo vývoji národa?

Apropo, stojí za to všímať si Fitzgeraldovo symbolické používanie farieb...

Literatúra:

FITZGERALD, F. S.: The Great Gatsby. London: Penguin Popular Classics, 1994.

Internetové zdroje: http://www.fscottfitzgeraldsociety.org/biography/index.html (navštívené 28. 4. 2011)

Znaky bežnej komunikácie v ukážke z knihy C. Cooksonovej „Spravodlivosť je žena“

– No tak, no tak, všetko je v poriadku, moja zlatá. Všetko je v poriadku.

– Ach, Betty! Betty! Zomriem.

– Nie, nezomrieš. Neblázni!

– Čo ty vieš. – Elaine zalapala po vzduchu a pokračovala: – Nevieš, aké je to. Nikdy... už nikdy, kým... kým budem žiť. Počuješ?

– Áno, moja zlatá, počujem.

– Musí mi odprisahať, áno, musí mi odprisahať, že už nikdy. A...ach...

Znaky bežnej komunikácie:

• pestrá modalita viet (zvolacie vety – Ach, Betty!),
• nedokončené vety (A...ach...),
• apoziopéza (Nikdy... už nikdy, kým... kým budem žiť.),
• opakovanie slova, príp. skupiny slov viackrát (Musí mi odprisahať, áno, musí mi odprisahať...),
• úmyselné vynechávanie slov (... musí mi odprisahať, že už nikdy.),
• citovo zafarbené slová, resp. slovné spojenia (moja zlatá),
• používanie citosloviec na vyjadrenie pocitov (Ach, Betty!),
• používanie častíc – znak spontánnosti prejavu (No tak, no tak...),
• expresívny slovosled (Nevieš, aké je to. namiesto Nevieš, aké to je.),
• emocionalita sa prejavuje zveličovaním (Neblázni!),
• povzdychnutie je tiež prejav emocionality (Čo ty vieš.),
• vety sú často jednočlenné a holé (Betty! Zomriem. Neblázni! Počuješ?).

Použitá literatúra:

CALTÍKOVÁ, M.: Slovenský jazyk pre 1. ročník SŠ. Bratislava : Orbis Pictus Istropolitana, 2009.

COOKSONOVÁ, C.: Spravodlivosť je žena. Preložil Viktor Krupa. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 1995.

Jozef Cíger Hronský: Jozef Mak (Syntéza)

J. C. Hronský sa narodil 23. 2. 1896 vo Zvolene. Absolvoval učiteľský ústav v Leviciach, bol vojakom v 1. svetovej vojne. Po návrate z talianskeho frontu vykonával učiteľské povolanie a aktívne sa zapájal do pôsobenia Matice slovenskej. Po 2. svetovej vojne emigroval do Argentíny a 13. 7. 1960 zomrel v Lujáne (Argentína). Patrí k spisovateľom medzivojnového obdobia, no môžeme ho zaradiť aj k slovenskej exilovej literatúre.

Hronského prozaické dielo Jozef Mak a jeho vrcholné romány Pisár Gráč či Chlieb tvoria významnú líniu modernej slovenskej prózy. Dielo Jozef Mak nepatrí k Hronského prvotinám, písal ho už ako renomovaný autor. Jeho najvýznamnejšie romány Jozef Mak a Chlieb vychádzajú v 1. polovici tridsiatych rokov a próza je tradične ukotvená v dedinskom prostredí, aj keď Hronský nepochádzal z dediny. Žil v malomeste. Do dediny nechodieval často, no skúmal ju a hlavne jej intímny život. Preto môžeme dielo vnímať ako pokračovanie sledu slovenských próz v dedinskom prostredí. Štefan Krčméry, prozaik, literárny historik a kritik, ho vnímal ako nadväzovateľa na literárnu klasiku 19. storočia. Avšak Hronský chcel priniesť nový pohľad na dedinské prostredie. Prekonáva tradičné zobrazenie dediny a dedinského človeka. Využíva prvky expresionizmu, lyrizovanej prózy, čo predstavuje oslabenie dejovej línie, využite trópov, opis prostredia - výrazný prírodný motív, ďalej prítomnosť vnútorného monológu či dokonca vnútorného dialógu (hrdinovi sa prihovára neznámy hlas) a tiež zohráva veľkú úlohu aj mysteriózna postava (hrdina dostáva dar od Krista - jeho ukrižované ruky).

Témou románu je príbeh obyčajného chudobného človeka v dedinskom prostredí. V diele sa autor usiluje vystihnúť sociálne a psychologické črty dedinského života, kde dominuje hlas rozprávača, príbehová irónia a tiež zobrazenie postavy v stave jej duševnej trýzne a utrpenia. Niektorí interpretátori románu hovoria o Makovi ako o apoteóze ľudského utrpenia, ktorá má v diele aj symbolický význam (dlhé krvopotné stavanie domu na zhorenisku, teda symbol Fénixa) a tiež motív krížovej cesty pri všetkých Makových príkoriach (vzťah s bratom, Marušin vydaj, smrť Maruše a napokon aj July, zdĺhavá vojenčina, smrť otca a matky, nevyplatenie pláce za robotu, vykupovanie vlastnej chalupy...).

Na prvom mieste autora zaujal vnútorný život postáv. Sledujeme vnútro Jozefa Maka, no pritom nie sme svedkami jeho psychologických problémov, teda ide skôr o typ sociálneho románu než psychologického, no aj ten sa niekedy prelína s ním, ale v tomto diele nejde o psychologický opis duševných stavov postáv, ale dôležité je sociálne postavenie Maka. Mak sa na svoje utrpenie nesťažuje, nepodlieha odcudzeniu, stresom, depresii či chorobným stavom, ale ukazuje nám, že to utrpenie sa dá niesť aj napriek jeho čoraz väčšej hĺbke.

Jozefa Maka vnímame ako človeka, ktorý má existenciálny rozmer ako napr. zmysel utrpenia, smrti, životná púť človeka. Hronský nám chcel ukázať typ človeka, ktorý zažíva jedno príkorie za druhým, no presila nešťastí ho neoslabuje, ale utvrdzuje a spevňuje, aby mohol ďalšie príkoria prijímať a čeliť im a vyjsť z nich ešte skúsenejší, sebavedomejší, zocelenejší. Ukázal, že nejde len o obyčajného Heľpana, ale o človeka - Slováka, Európana, národ, ktorý môže prežiť práve na takýchto ľuďoch - Jozefoch Makoch.

Samotný román ma veľmi nezaujal, možno pre tradičné ukotvenie v slovenskej dedine a opise životov týchto ľudí, no to, čo prilákalo moju pozornosť v tomto románe, bolo Makovo utrpenie - jeho znášanie všetkých príkorí, ktoré postupovali od menších až k najväčším. Zaujal ma hlavne koniec románu, keď zomiera Maruša aj Jula, no Mak zomrieť nemôže. Musí sa ďalej trápiť a prechádzať ďalšími príkoriami. Jeho životom je vlastne utrpenie.

V tejto syntéze boli použité informácie z pracovného listu p. p. J. Sabola a tiež z webovej stránky www.litcentrum.sk.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza III.)

Výnimočný a originálny Dušan Dušek písal o tom, čo mu bolo blízke. Bol nonkonformným autorom. Patril k tzv. druhej generácii Mladej tvorby. Ovplyvnili ho svetoví autori, medzi nimi Salinger, Borges alebo Cortazár, pre ktorého bolo typické odmietanie opisného realizmu.

Už z názvu knihy Kufor na sny môžeme vyčítať jedinečnosť a akési tajomno, ktoré visí nad samotnou knihou. Autor chce prilákať čitateľa a zároveň poukazuje na to, že v tejto knihe sa bez fantázie stratíme už na začiatku čítania. Je množstvo spôsobov, ako chápať metaforický kufor, napr. kufor ako symbol súkromia, možno ako symbol cestovania v čase, vzhľadom na to, že rozprávač spomína a niekedy smúti za minulosťou. Podobnosť, ktorú vidíme medzi autorom a rozprávačom, znásobuje aj fakt, že autor často píše v prvej osobe. Nie je to ale znak toho, že dielo má autobiografický charakter, ale ako to on sám vysvetľuje, píše sa mu tak lepšie, text je zároveň plynulejší a hovorovejší. 

Niektoré poviedky Dušekovho Kufra na sny zaraďujeme k nesujetovej próze. Ide o prózu, ktorá je bez deja, dramatickej akcie a gradácie. Autor neinterpretuje. Celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty. To môže byť príčinou toho, že pri povrchnom čítaní pôsobí táto kniha nezáživne. Hlavnou postavou sa stáva jazyk, ktorý vystupuje do popredia pred dej a postavy. 

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že text je (čo sa týka žánrov) rôznorodý, no ide len o fiktívnu žánrovú rôznorodosť. V skutočnosti majú všetky poviedky niečo spoločné. Sú na prvý pohľad jednoduché a autor originálne a vtipne spracúva bežné situácie z každodenného života. Zameriava sa na detaily. V niektorých prípadoch ide aj o príbehy viac či menej nereálne. V knihe môžeme pozorovať aj priblíženie k prúdu vedomia, no nie až v takej miere ako u Jamesa Joycea. 

Táto kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity. Na jednej strane boli poviedky, ktoré ma nadchli, ako napríklad Rýchlik, kde sa hrdina stretáva sám so sebou (z minulosti), alebo aj Alfabet D. D. (literatúra faktu), ktorá sa mi páčila najviac z celej knihy. Na druhej strane, tu bola poviedka 1. máj 1977, ktorá sa mi vôbec nepáčila. Nie pre prítomnosť erotiky, ktorá sa v knihe vyskytuje na viacerých miestach a v Kufri má nezameniteľné miesto, ale nezaujal ma štýl a forma, ktorou bola napísaná. Myslím si, že táto kniha je prinajmenšom zaujímavá, no mňa tak trochu sklamala. Aj napriek tomu sú v Kufri miesta, pre ktoré sa oplatí ho otvoriť.

V tejto syntéze boli spracované myšlienky D. Dušeka, D. Kršákovej, J. Sabola, M. Pavlíkovej a aktívnej III. A.

Miroslava Pavlíková

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza II.)

Už z názvu tejto zbierky poviedok vyplýva autorov zámer prilákať čitateľa. Názov je originálny, istým spôsobom tajomný a otvára nám okno do sveta fantázie. Kufor v nás môže evokovať myšlienky na cestovanie, napríklad poviedky z dovoleniek, ale aj cestovanie v čase. Kufor je miesto, kam si odkladáme svoje sny, spomienky, city a pocity a potom sa všade sťahuje s nami. Dušek nám dáva nazrieť do svojho súkromného priestoru - do svojho vlastného kufra na sny. Vo svojich poviedkach zachytáva to, za čím mu je smutno a s čím mu bolo veselo. Je mu smutno za domovom, za kamarátmi, za mladosťou a za tým, ako v mladosti vnímal svet.

D. Dušek píše v 1. osobe, ale to nemusí znamenať, že píše o sebe. Takto vyrozpráva cudzie i vlastné príbehy. Čo píše, môže byť pravda, ale aj výmysel. Rozprávača netreba vždy stotožňovať s autorom.

D. Dušek zostavil antalógiu Srdcovky o svojich obľúbených autoroch, ktorými sa inšpiroval. Boli to napr. Joyce, Salinger, Borges, Cortázar. Aj u Dušeka, podobne ako u Joycea, sa stretávame s formou vnútorného monológu, nazývaným prúd vedomia. Jeho podstatou je zachytenie myšlienok v okamihu ich zrodu na princípe asociácií. Charakteristické pre oboch bolo oslabovanie deja, nebol pre nich dôležitý iba celok, ale aj časti, detaily, fragmenty. Obaja spisovatelia sú predstaviteľmi modernej prózy 20. storočia. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť - Dušek sa tiež nevenoval požadovaným témam, ale písal napr. o súkromí, intimite. Podobne ako Borges bol aj Dušek náruživým čitateľom kníh a pozeral sa na svet ich očami. S Cortázarom mali spoločné to, že odmietali opisný realizmus a boli predstaviteľmi magického realizmu, v ktorom je dôležitá fantázia, snovosť, imaginácia. D. Dušek nie vždy dodržiava body dramatickej gradácie prozaického textu, jeho text ako celok nemá vždy klasickú kompozíciu. Ide o nesujetovú prózu, pri ktorej nie je v popredí hlavná postava, ale jazyk a autorská perspektíva.

Dokáže zachytiť každodennosť ako zázračnosť. Vo svojich poviedkach opisuje napríklad obyčajnú osobnú hygienu, dokonca vlastníctvo psa je povýšené na poviedku. V poviedke Rýchlik opisuje starého muža, ktorý pracuje na stanici a stretáva sám seba z detstva a z mladosti.

Jednotlivé poviedky v Kufri sú rozdielne, mnohotvárne, farebné. Majú však aj veľa spoločného. Príbehy sú väčšinou z bežného života, ale Dušek hľadá originalitu práve vo všedných veciach. Sú zdanlivo jednoduché, krátke, znejú prirodzene a spontánne, pričom dôraz sa kladie na detaily. Niektoré vyjadrujú spomienky, iné sú výtvorom spisovateľovej fantázie.

V niektorých Dušekovych poviedkach sa nachádzajú prvky erotiky. Jej prítomnosť má svoju funkčnosť, pretože je prirodzenou súčasťou ľudského života a Dušek ju použil s cieľom oživiť - spestriť svoje príbehy. Erotika v poviedkach je prirodzená, úprimná, hravá, súvisí s ľudskou intimitou a spája sa s mladosťou a túžbou.

Na tejto knihe sa mi páčil autorov jedinečný, zaujímavý pohľad na svet a niektoré jeho myšlienky. No aj napriek tomu ma kniha nebavila.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza I.)

Dušan Dušek - predstaviteľ modernej prózy 20. storočia, jeden zo spisovateľov, ktorý odmieta opisný, nie však magický realizmus. Inšpiráciu hľadal v J. D. Salingerovi, J. L. Borgesovi, J. Cortázarovi, J. Joyceovi a ďalších, s ktorými ho spája nekonformnosť. Kufor na sny je zbierka poviedok, ktoré sú krátke, prirodzené, spontánne a na prvý pohľad jednoduché. Originálny názov diela má prilákať čitateľov a môže v nás vyvolať myšlienky na cestovanie alebo predstavu miesta na odkladanie snov, myšlienok a pocitov. V poviedkach sú zachytené udalosti a osoby, ktoré autorovi chýbajú, ako napríklad domov, mladosť, priatelia, ale aj čas, keď mu bolo príjemne a veselo. Každodennosť je vykreslená jedinečným spôsobom hlavne vďaka množstvu nápaditých detailov. Niektoré poviedky sú spomienkami, iné sú len autorovou fantáziou. Aj keď je kniha napísaná v prvej osobe, autor nepíše len o svojich vlastných zážitkoch. Počas čítania sa môžeme stretnúť s istou formou vnútorného monológu - prúdom vedomia. Pri použití prúdu vedomia sa autor snaží zobraziť myslenie človeka a myšlienky v čase ich zrodu. Niektoré poviedky nemajú v popredí hlavnú postavu, ale jazyk a autorskú perspektívu. Tieto poviedky môžeme zaradiť medzi nesujetovú prózu.

Zo začiatku sa mi kniha vôbec nepáčila a časom sa nič nezlepšilo. Dušek sa snaží písať zábavnejšou formou, používať slang a istú formu humoru, ale nakoniec to vyznieva ako prílišná snaha o záujem čitateľa. Infantilné hry so slovíčkami, použité v niektorých poviedkach, pôsobia nezmyselne a rušivo. Očakával som, že prázdny priestor, ktorý mal zaberať dej, autor nahradí úvahami, životnými postrehmi alebo zaujímavými príhodami, ale bol som sklamaný. Väčšinou išlo len o snahu vypísať všetky veci, ktoré okolo seba postava vidí alebo počuje, prvými slovami, ktoré autorovi zišli na um. Ak by človek hľadal nejaký hlbší význam, tak by našiel možno tri poviedky, ktoré ho naozaj majú. Inak sú to len slová pospájané do viet, ktoré nemajú hlavu ani pätu. Autor by nemal zabúdať, že ak odstráni dej z príbehu, tak môže automaticky odstrániť aj jeho pointu.