Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza III.)

Výnimočný a originálny Dušan Dušek písal o tom, čo mu bolo blízke. Bol nonkonformným autorom. Patril k tzv. druhej generácii Mladej tvorby. Ovplyvnili ho svetoví autori, medzi nimi Salinger, Borges alebo Cortazár, pre ktorého bolo typické odmietanie opisného realizmu.

Už z názvu knihy Kufor na sny môžeme vyčítať jedinečnosť a akési tajomno, ktoré visí nad samotnou knihou. Autor chce prilákať čitateľa a zároveň poukazuje na to, že v tejto knihe sa bez fantázie stratíme už na začiatku čítania. Je množstvo spôsobov, ako chápať metaforický kufor, napr. kufor ako symbol súkromia, možno ako symbol cestovania v čase, vzhľadom na to, že rozprávač spomína a niekedy smúti za minulosťou. Podobnosť, ktorú vidíme medzi autorom a rozprávačom, znásobuje aj fakt, že autor často píše v prvej osobe. Nie je to ale znak toho, že dielo má autobiografický charakter, ale ako to on sám vysvetľuje, píše sa mu tak lepšie, text je zároveň plynulejší a hovorovejší. 

Niektoré poviedky Dušekovho Kufra na sny zaraďujeme k nesujetovej próze. Ide o prózu, ktorá je bez deja, dramatickej akcie a gradácie. Autor neinterpretuje. Celok je rozložený na epizódy, fragmenty a segmenty. To môže byť príčinou toho, že pri povrchnom čítaní pôsobí táto kniha nezáživne. Hlavnou postavou sa stáva jazyk, ktorý vystupuje do popredia pred dej a postavy. 

Na prvý pohľad sa nám môže zdať, že text je (čo sa týka žánrov) rôznorodý, no ide len o fiktívnu žánrovú rôznorodosť. V skutočnosti majú všetky poviedky niečo spoločné. Sú na prvý pohľad jednoduché a autor originálne a vtipne spracúva bežné situácie z každodenného života. Zameriava sa na detaily. V niektorých prípadoch ide aj o príbehy viac či menej nereálne. V knihe môžeme pozorovať aj priblíženie k prúdu vedomia, no nie až v takej miere ako u Jamesa Joycea. 

Táto kniha vo mne vyvolala zmiešané pocity. Na jednej strane boli poviedky, ktoré ma nadchli, ako napríklad Rýchlik, kde sa hrdina stretáva sám so sebou (z minulosti), alebo aj Alfabet D. D. (literatúra faktu), ktorá sa mi páčila najviac z celej knihy. Na druhej strane, tu bola poviedka 1. máj 1977, ktorá sa mi vôbec nepáčila. Nie pre prítomnosť erotiky, ktorá sa v knihe vyskytuje na viacerých miestach a v Kufri má nezameniteľné miesto, ale nezaujal ma štýl a forma, ktorou bola napísaná. Myslím si, že táto kniha je prinajmenšom zaujímavá, no mňa tak trochu sklamala. Aj napriek tomu sú v Kufri miesta, pre ktoré sa oplatí ho otvoriť.

V tejto syntéze boli spracované myšlienky D. Dušeka, D. Kršákovej, J. Sabola, M. Pavlíkovej a aktívnej III. A.

Miroslava Pavlíková

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza II.)

Už z názvu tejto zbierky poviedok vyplýva autorov zámer prilákať čitateľa. Názov je originálny, istým spôsobom tajomný a otvára nám okno do sveta fantázie. Kufor v nás môže evokovať myšlienky na cestovanie, napríklad poviedky z dovoleniek, ale aj cestovanie v čase. Kufor je miesto, kam si odkladáme svoje sny, spomienky, city a pocity a potom sa všade sťahuje s nami. Dušek nám dáva nazrieť do svojho súkromného priestoru - do svojho vlastného kufra na sny. Vo svojich poviedkach zachytáva to, za čím mu je smutno a s čím mu bolo veselo. Je mu smutno za domovom, za kamarátmi, za mladosťou a za tým, ako v mladosti vnímal svet.

D. Dušek píše v 1. osobe, ale to nemusí znamenať, že píše o sebe. Takto vyrozpráva cudzie i vlastné príbehy. Čo píše, môže byť pravda, ale aj výmysel. Rozprávača netreba vždy stotožňovať s autorom.

D. Dušek zostavil antalógiu Srdcovky o svojich obľúbených autoroch, ktorými sa inšpiroval. Boli to napr. Joyce, Salinger, Borges, Cortázar. Aj u Dušeka, podobne ako u Joycea, sa stretávame s formou vnútorného monológu, nazývaným prúd vedomia. Jeho podstatou je zachytenie myšlienok v okamihu ich zrodu na princípe asociácií. Charakteristické pre oboch bolo oslabovanie deja, nebol pre nich dôležitý iba celok, ale aj časti, detaily, fragmenty. Obaja spisovatelia sú predstaviteľmi modernej prózy 20. storočia. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť - Dušek sa tiež nevenoval požadovaným témam, ale písal napr. o súkromí, intimite. Podobne ako Borges bol aj Dušek náruživým čitateľom kníh a pozeral sa na svet ich očami. S Cortázarom mali spoločné to, že odmietali opisný realizmus a boli predstaviteľmi magického realizmu, v ktorom je dôležitá fantázia, snovosť, imaginácia. D. Dušek nie vždy dodržiava body dramatickej gradácie prozaického textu, jeho text ako celok nemá vždy klasickú kompozíciu. Ide o nesujetovú prózu, pri ktorej nie je v popredí hlavná postava, ale jazyk a autorská perspektíva.

Dokáže zachytiť každodennosť ako zázračnosť. Vo svojich poviedkach opisuje napríklad obyčajnú osobnú hygienu, dokonca vlastníctvo psa je povýšené na poviedku. V poviedke Rýchlik opisuje starého muža, ktorý pracuje na stanici a stretáva sám seba z detstva a z mladosti.

Jednotlivé poviedky v Kufri sú rozdielne, mnohotvárne, farebné. Majú však aj veľa spoločného. Príbehy sú väčšinou z bežného života, ale Dušek hľadá originalitu práve vo všedných veciach. Sú zdanlivo jednoduché, krátke, znejú prirodzene a spontánne, pričom dôraz sa kladie na detaily. Niektoré vyjadrujú spomienky, iné sú výtvorom spisovateľovej fantázie.

V niektorých Dušekovych poviedkach sa nachádzajú prvky erotiky. Jej prítomnosť má svoju funkčnosť, pretože je prirodzenou súčasťou ľudského života a Dušek ju použil s cieľom oživiť - spestriť svoje príbehy. Erotika v poviedkach je prirodzená, úprimná, hravá, súvisí s ľudskou intimitou a spája sa s mladosťou a túžbou.

Na tejto knihe sa mi páčil autorov jedinečný, zaujímavý pohľad na svet a niektoré jeho myšlienky. No aj napriek tomu ma kniha nebavila.

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza I.)

Dušan Dušek - predstaviteľ modernej prózy 20. storočia, jeden zo spisovateľov, ktorý odmieta opisný, nie však magický realizmus. Inšpiráciu hľadal v J. D. Salingerovi, J. L. Borgesovi, J. Cortázarovi, J. Joyceovi a ďalších, s ktorými ho spája nekonformnosť. Kufor na sny je zbierka poviedok, ktoré sú krátke, prirodzené, spontánne a na prvý pohľad jednoduché. Originálny názov diela má prilákať čitateľov a môže v nás vyvolať myšlienky na cestovanie alebo predstavu miesta na odkladanie snov, myšlienok a pocitov. V poviedkach sú zachytené udalosti a osoby, ktoré autorovi chýbajú, ako napríklad domov, mladosť, priatelia, ale aj čas, keď mu bolo príjemne a veselo. Každodennosť je vykreslená jedinečným spôsobom hlavne vďaka množstvu nápaditých detailov. Niektoré poviedky sú spomienkami, iné sú len autorovou fantáziou. Aj keď je kniha napísaná v prvej osobe, autor nepíše len o svojich vlastných zážitkoch. Počas čítania sa môžeme stretnúť s istou formou vnútorného monológu - prúdom vedomia. Pri použití prúdu vedomia sa autor snaží zobraziť myslenie človeka a myšlienky v čase ich zrodu. Niektoré poviedky nemajú v popredí hlavnú postavu, ale jazyk a autorskú perspektívu. Tieto poviedky môžeme zaradiť medzi nesujetovú prózu.

Zo začiatku sa mi kniha vôbec nepáčila a časom sa nič nezlepšilo. Dušek sa snaží písať zábavnejšou formou, používať slang a istú formu humoru, ale nakoniec to vyznieva ako prílišná snaha o záujem čitateľa. Infantilné hry so slovíčkami, použité v niektorých poviedkach, pôsobia nezmyselne a rušivo. Očakával som, že prázdny priestor, ktorý mal zaberať dej, autor nahradí úvahami, životnými postrehmi alebo zaujímavými príhodami, ale bol som sklamaný. Väčšinou išlo len o snahu vypísať všetky veci, ktoré okolo seba postava vidí alebo počuje, prvými slovami, ktoré autorovi zišli na um. Ak by človek hľadal nejaký hlbší význam, tak by našiel možno tri poviedky, ktoré ho naozaj majú. Inak sú to len slová pospájané do viet, ktoré nemajú hlavu ani pätu. Autor by nemal zabúdať, že ak odstráni dej z príbehu, tak môže automaticky odstrániť aj jeho pointu.