Podľa Daniela Heviera najcivilnejší a najcivilizovanejší z trojice osamelých bežcov, famózny básnik, textár a esejista, Ivan Štrpka, napísal niečo medzi textom a básňou – verše, ktoré nesú názov Príbeh. Texty zhudobnil Dežo Ursiny, ktorý do svojej hudby vniesol prvky jazzu, funky aj bigbeatu. Svojím osobitým prevedením im dodal zvláštny významový odtieň. Jeden z mnohých, ktoré môžeme pozorovať v tomto viacvýznamovom albume. Texty a hudba tvoria neoddeliteľný celok, ktorý pozorného poslucháča umelecky nasýti po hudobnej aj literárnej stránke.
Mne osobne sa viac páčila literárna stránka. Nie preto, že nemám rada tento štýl hudby, ale bolo to spôsobené najmä špecifickým frázovaním, ktorým Ursiny ukázal, ako pochopil Štrpkove texty. Moje chápanie sa totiž značne odlišovalo od jeho chápania. Zároveň som sa pri počúvaní nestíhala a nedokázala stopercentne venovať umeleckým textom. Na Štrpkovi sa mi veľmi páči, že aj keď do svojich „básní“ (nielen) v Príbehu vnáša štipku nezrozumiteľnosti, v čitateľovi vyvoláva umelecký zážitok. Zároveň ma to prinútilo hlbšie sa nad jeho tvorbou zamyslieť. Každý text má niečo, čo ma oslovilo, verše, v ktorých som videla kúsok seba. Výnimočne sa mi páčil umelecký text Ktosi ešte bdie a štvorveršie:
Stoj pevne vo svojej iskre.
Si strom čo horí.
Si holý obraz, ktorý nemá
meno ani rám.
V týchto riadkoch môžeme nájsť aj motív ohňa, ktorý má výrazné zastúpenie v celom Príbehu. Medzi ďalšie zmyslovo konkrétne motívy patrí vietor (v texte Ktosi ešte bdie: Tupý studený vietor ťa udiera do tváre). Nešlo však len o samotné slovo vietor, ale aj pri iných motívoch, napr. pri snehu alebo daždi, som mala pocit, že vietor sa tam stále objavuje. Teraz už viem, že to bolo spôsobené Štrpkovou schopnosťou vedieť sa dokonale pohrať s vnímaním a so zmyslami človeka. Aj napriek tomu, že nepatril k senzualistom, jeho básne vnímame zrakom, čuchom, hmatom aj sluchom. V Sestre Bete, ktorá sa vlečie po rozpálených chodníkoch neskorého popoludnia, alebo keď vietor udiera do tváre, či keď cítiš vlhké nemé pery a nechávaš ich napospas nemým vlhkým hrám. Dôležité zastúpenie v týchto textoch má aj prázdna miska, ktorá má konkrétne aj abstraktné významy. Je ich mnoho a každý si nájde ten, ktorý mu je najbližší. Štrpka tiež výborne pracoval s časom – pri fičiacom slimákovi alebo pri mladnúcom starcovi.
Zároveň tento osamelý bežec vyjadruje Príbehom etapy svojho života, nielen témami ale aj spôsobom, ktorým písal. Či už to boli krátke texty ako Heroín alebo dlhšia Samá voda a Sestra Beta. Zaujímavo je napísaný aj text o „šťastlivcovi“ Bingovi.
Rozdiely v textoch spôsobovali aj voľný a viazaný verš. Voľný verš sa vyskytoval častejšie. Jeho rytmus sa výrazne odlišuje od rytmu verša viazaného. Opakujú sa celé verše, s menšími obmenami, napr. Malá mucha v uchu osla, Príbeh aj Stojatý tulák.
Tento moderný spôsob písania veľmi obdivujem. Najmä geniálnu hru so slovom, trefne kladené rečnícke otázky a originálne básnické obrazy. Myslím si, že autor si tým získal mnohých priaznivcov.
Mám pocit, že z celého albumu srší neskutočná energia, ktorú v sebe skrývajú aj hrdinovia príbehov. Na prvý pohľad jednoduchí a obyčajní ľudia, ktorí len skutočnému čitateľovi odhalia svoju originalitu a výnimočnosť. Táto osobná lyrika ma veľmi oslovila, páčila sa mi prepojenosť textov v dôsledku výskytu podobných tém, názvov v iných textoch. Napr. v texte Kto to tam stojí sa spomína na druhom konci palice. Som veľmi rada, že som mala možnosť spoznať elitu spomedzi umelcov na Slovensku a neľutujem čas, ktorý som venovala tejto poézii a hudbe. Myslím si, že táto zohratá dvojica je inšpiráciou pre mnohých, nielen začínajúcich, autorov a hudobníkov.
Miroslava Pavlíková 3. A
