štvrtok 27. októbra 2011

Sofokles - Antigona (Syntéza)

Sofokles, výnimočný dramatický básnik a jeden z trojice tragédov antického Grécka, žil v 5. storočí pred Kristom (496 - 405 pred Kr.). Počas svojho dlhého života vraj napísal 80 hier, ktoré mali za úlohu aktivizovať myslenie Aténčanov. Sofokles svojimi dielami priniesol do drámy niekoľko inovácií. Medzi najdôležitejšie určite patrí nahradenie tragických trilógií celovečernými hrami, zavedenie tretieho herca na scénu, zväčšenie chóru na 15 členov, používanie maľovaných kulís... Človek je v nich zodpovedný za svoje činy a teda už viac nepodlieha vôli bohov. Hlavnou témou jeho hier je zrážka jednotlivca s osudom.

Na hru s názvom Vládca Oidipus, v ktorej sa hlavný predstaviteľ kráľovský syn Oidipus snaží bojovať so svojím osudom, no napokon ho svojimi rozhodnutiami do bodky napĺňa (zabitie otca, ženba s vlastnou matkou a následné splodenie "hnusného plemena"), nadväzuje tragická hra Antigona.

Hra sa začína oboznámením divákov s tragickou bitkou bratov Eteokla a Polyneika, vystrojením pohrebu so všetkými poctami pre Eteokla a Kreónovým zákazom vykonať pohrebný rituál nad telom Polyneika, ktorý napadol svojho brata a mesto. Antigona však oznamuje sestre Ismene, že aj napriek tomuto nariadeniu je odhodlaná uctiť si pamiatku svojho brata. Ismena ju odhovára, no Antigona, ktorej je cennejšie dodržiavať odveké nepísané zákony ako nezmyselné nariadenia panovníka, potajomky vykoná všetky obrady nad mŕtvolou brata. Za tento čin je predvedená pred Kreóna a odsúdená na pochovanie zaživa. Ani racionálne argumenty Kreónovho syna a zároveň Antigoninho snúbenca Haimóna nezmenia tento rozsudok. Do mesta prichádza slepý veštec Teiresias, ktorý, paradoxne, otvorí Kreónovi oči a on pochopí, že spravil chybu, ale na nápravu je už neskoro. Jeho žena Eurydika, syn Haimón aj Antigona spáchali samovraždu a on musí žiť s vedomím, že všetko je to vina jeho neuvážených rozhodnutí.

Vonkajšia kompozícia diela pozostáva z prológu, piatich dejstiev a epilógu. Na záver každého dejstva prichádza zbor, ktorý svojou piesňou komentuje udalosti na javisku alebo predpovedá ďalší vývoj hry. Zohráva teda úlohu ideálneho diváka. Sofokles v Antigone dodržiava 5-člennú vnútornú kompozíciu, pozostávajúcu z expozície, kolízie, krízy, peripetie a katastrofy, typickú pre antickú tragédiu. Taktiež zachováva tri antické jednoty - miesta, času a deja.

V celom diele môžeme vidieť konflikt medzi svetskými hodnotami (dodržiavanie zákonov, často nezmyselných, boj o moc, majetok atď.) a hodnotami s hlbším zmyslom, ktoré môžeme pomenovať duchovné hodnoty (dodržiavanie nepísaných zákonov, láska k príbuznému, česť a pod.). Spor medzi týmito hodnotami nachádzame v Kreónových nariadeniach, v konaní Antigony a následnej reakcii Kreóna, ale aj v Haimónovom proteste.

Hlavná ženská postava Antigona je síce predstaviteľkou "hnusného plemena" a podobne ako jej otec i brat v jednej osobe sa chce vyhnúť veštbe o zlom osude, no na rozdiel od kráľa Oidipa je v tomto konaní úspešnejšia. Jej život sa končí tragicky a predčasne, ale z môjho pohľadu ho žila tak, aby sa na nej nevyplnila táto kliatba. Bola totiž odvážna a neoblomná pri dodržiavaní nepísaných pravidiel. Aj napriek svojej odvahe si však ponechala ľudskosť, ktorú prejavuje pri odchode do hrobky, keď ľutuje mladý život, ktorý má stratiť.

Mali sme možnosť vidieť aj záznam divadelného predstavenia Národného divadla v Brne pod režisérskou taktovkou Martina Čičváka. Tento záznam bol spracovaný veľmi pekne, až natoľko, že som miestami nebol schopný vnímať dej predstavenia, pretože ma uchvátila práca s kamerou, osvetlenie javiska, ale aj praktické využitie malého počtu rekvizít a kulís. Hudba a zvukové efekty, ktoré boli použité, sa mi taktiež veľmi páčili, aj keď ku koncu diela mi začínalo prekážať prílišné opakovanie tej istej melódie vybrnkávanej na gitare. Chýbala mi tam však tá sľúbená aktualizácia diela do 21. storočia. Áno, herci používali ako kostýmy oblečenie, ktoré nebolo dostupné v antickom Grécku, ale ak by sme hercov navliekli do dobových kostýmov, neviem či by sme mohli hovoriť o nejakej aktualizácii. Celkový dojem z diela však mám pozitívny, pretože mnohokrát prekvapivé herecké výkony a technické spracovanie vynahradili ostatné nedostatky.


Použitá literatúra:
GREGOVÁ, I. - LAPITKA, M. 2011: Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných odborných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, 2011. ISBN 978-80-07-01894-5.
SOFOKLES: Antigona. (Preklad: Feldek, Ľ.) Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1983. ISBN cs 61-479-83.

Marián Opiela III. E

štvrtok 6. októbra 2011

Hugolín Gavlovič - Syntéza

11. novembra 1712 zažiarila nad Czarnym Dunajcom šťastná hviezda pre slovenskú literatúru. Hugolín Gavlovič, vlastným (laickým) menom Martin, sa zapísal do galérie majstrov pera viac ako dvadsiatimi dielami zväčša náboženského rázu. V 21. roku života počúvol volanie srdca a vstúpil do náboženského rádu františkánov, aby v odriekaní a modlitbách naplnil svoj život. Nezabudol na morálnu povinnosť vzdelanca odovzdať pokoleniam duchovné bohatstvo. Svoje myšlienky vzhľadom na príslušnosť k mocenskej organizácii, ktorej korene vyrastajú z mučeníctva spravodlivých, formuloval s pokorou ozajstného veriaceho. Uplatnením západoslovenského nárečia ako kultivovanej formy predspisovnej slovenčiny sprístupnil svoju tvorbu gramotnej časti slovenskej spoločnosti. Tieto písomné mravoučné diela ho mali zastúpiť v úlohe kazateľa, keďže pľúcna choroba mu odoprela možnosť viesť omše. Azda pre to, že neustále musel myslieť na smrť, k čomu nabádal aj v Škole kresťanskej s veršami svázanej, k čítaní a k spívaní i k rozjímaní sporádanej o čtyrech posledných vecách človeka, si zachoval primeraný, skôr učiteľský ako povýšenecký prístup. Priamo a s humorom, podopierajúc svoje tvrdenia o bibliu, vštepoval čitateľom v prvom rade lásku
k Bohu za jeho dobrodenia - čoho dôkazom a stručným zhrnutím je báseň Nevdečnosť za dobrodení, 
od tej zlosti vetšej neni (Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola, 1755) - ale i k rodičom a blížnym. Odrádzal od prchkosti, ľstivosti, viery v nepotvrdené chýry i dôvery voči ich šíriteľom. Zároveň kázal prostredníctvom kníh aj o potrebe poslušnosti voči duchovnej i svetskej vrchnosti (Hugolín Gavlovič: Valaská škola mravúv stodola, 1755, koncept Pripomínaní o trojnásobnej policii), striedmosti v jedle, pití, spánku i o spravodlivosti v konaní. Zaoberá sa teda aj sekulárnymi témami, ktoré s bohoslovím  (zdanlivo) nesúvisia. Jeho zameranie je všestranné, veľký dôraz kladie na zlepšovanie sa napríklad aj v súvislosti s učením : "Čítaj knižky ne len k naučení, ale i k tvému polepšení." 
(Hugolín Gavlovič : Valaská škola mravúv stodola, 1755, Nóta I., koncept 17..)

Valaská škola mravúv stodola (1755)

Pozostáva z 1298 didakticko-reflexívnych básní, ktoré autor nazýva koncepty. Každá má svoj názov, resp. nápadek, ktorý spĺňa funkciu motta, aforizmu, príslovia či sentencie, napr. : Boháč skúpý : velmi hlúpý, alebo Jak si škodíš bez rozumu, nevskládej to na Fortunu. Sú rozdelené do 21 častí, tzv. pastierskych nót, teda spevov

V odbornej literatúre sa neraz stretávame s výrokom, že Valaská škola mravúv stodola bola jediným dielom H. Gavloviča, ktoré vyšlo ešte za jeho života. Nedá sa s istotou potvrdiť, že je pravdivý, lebo
v úvodoch k ostatným dielam nie je doslovne uvedené, či v roku vzniku boli aj vydané. V úvode k Valaskej škole sám Gavlovič píše, že bola (doslovne citujem) :

„... zložená i napsaná na salaši osvíceného pána grófa Xaveriusa Konigseg..., kterúžtu školu nyní všem cnostným a svého titulu hodným bratom a sestrám III. rádu téhož velikého Patriarchy Svatého Otce Františka Serafinského k veselému i užitečnému čítavaní srdečne obetuje a vdečne vydáva Roku Pána 1755 dne 12. mesíce března."

Samotná Valaská škola mravúv stodola bola vytlačená až v rokoch 1830-1831.


Jakub Zibura, I.D