nedeľa 20. novembra 2011

Martin Kukučín – Dom v stráni

Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, patril k slovenským realistickým spisovateľom. Písal prózu aj drámu. Študoval medicínu v Prahe. Ako lekár pôsobil na ostrove Brač, v Argentíne a Chile.

Dom v stráni je román zachytávajúci dve rozdielne spoločenské vrstvy a existujúce predsudky medzi sedliakmi a statkármi. Tie sú Kukučínom vnímané ako ochrana pred životným sklamaním, je to nepísaný zákon, ktorým sa riadili všetky generácie. Autor využíva retrospektívne rozprávanie hlavne v prvej časti románu (minulosť Mateho, šory Anzuly...). V románe nachádzame pásma postáv aj pásmo rozprávača, nestranného pozorovateľa. Prevládajú monologické časti nad dialógmi a taktiež tu nachádzame aj vnútorné monológy postáv. Autor má komplexnejší pohľad na realitu, stretávame sa s dlhšími a detailnejšími opismi postáv a prostredia, na ktoré nie je v kratších literárnych žánroch čas, na rozdiel od románu. Dej románu Dom v stráni je rozvetvený. Zachytáva rozsiahlejšiu oblasť javov, udalostí a spoločenských vzťahov a zobrazuje dlhší časový úsek – jeden rok. Príbeh románu sa odohráva v prímorskom prostredí , v malom mestečku v Dalmácii a v priľahlých viniciach s težackými domami. Autor začal príbeh vo sviatočnom čase, počas jarmoku, procesií a tancovačiek, kedy je rodina spolu a rozvíjajú sa vzťahy medzi jej príslušníkmi. Taktiež aj názov románu Dom v stráni vyjadruje domov ako miesto, kde žije celá rodina, miesto, kde sa človek narodí, ale aj zomiera. Dom, ktorý je citovým hniezdom pre literárneho hrdinu, ale aj pre mnohých autorov.

Martin Kukučín v tomto románe opisuje lásku dvoch ľudí, nerovný vzťah medzi težačkou Katicou a statkárskym synom Nikom. Opisuje lásku, ktorá stroskotá. Katica je krásna težačka, ktorej sa odcudzí sedliacky stav, z ktorého sama pochádza. Láka ju „elegantná“ atmosféra zemianskej zábavy. V Nikovi tak videla naplnenie svojej túžby vymaniť sa zo sedliackej vrstvy. Otvára sa pred ňou svet majetných. No zo začiatku nevie či môže dôverovať vzťahu s Nikom. Je vnímavá a cíti, že Nikova láska k nej sa vytráca kvôli Dorici.

Niko je statkársky syn považovaný za dobru partiu, ale aj za záletníka. Je to človek, ktorý rád sníva. Rešpektuje sedliakov, má k nim až sentimentálny vzťah. Katicu si zamiloval od prvej chvíle, veril, že láska všetko prekoná. No keď sa jeho láska vytráca, ozýva sa v ňom silný hlas svedomia – trápi sa tým, ako ublížil Katici.

streda 2. novembra 2011

Sofokles - Antigona (Syntéza)

V 5. stor. p. n. l. možno pozorovať najväčší rozmach antickej tragédie. Jej hrdina sa veľakrát ocital v hraničných, kritických situáciách, často na konci diela zomiera, ale aj napriek tomu ostáva morálnym víťazom. Pôvod antickej drámy siaha k dionýzovským hrám, t. j. slávnostiam venovaným oslave boha Dionýza. Zbor, preoblečený za satyrov, tu prednášal piesne, tzv. dityramby. Dvanásť- až pätnásťčlenný chór plnil funkciu ideálneho diváka. Typická pre antiku je jednota miesta, deja a času. Herci vystupovali v kostýmoch a maskách, nosili topánky s vysokými podrážkami. Muži v tomto čase hrali aj ženské roly, hry boli prístupné širokej verejnosti.
Sofokles bol najväčší grécky dramatik žijúci v Aténach. Napísal 123 tragédií, z ktorých najznámejšie sú Antigona a Vládca Oidipus. Sofokles prestal písať trilógie a začal tvoriť celovečerné hry. Zaviedol tretieho herca, zväčšil chór, používal maľované kulisy a jeho postavy sú už zodpovedné za svoje činy, nespoliehajú sa iba na bohov.
Antigona je antická dramatická hra napísaná v roku 442 p. n. l. Kráľ Kreón vydá zákaz pochovať Polyneika, no jeho sestra Antigona vykoná rituály so všetkými poctami. Kreón je pohoršený, obviní Antigonu aj jej sestru Isménu a Antigona má byť uväznená v kamennej hrobke len s takým množstvom jedla, aby neumrela. Jej snúbenec, poslušný Kreónov syn Haimón, sa usiluje otcovi dohovoriť, no Kreón si nenechá poradiť. Panovník nenachádza útechu ani u veštca, ktorý vidí len zlé znamenia. Príbeh končí katastrofou: hlavné postavy umierajú a ostáva iba potrestaný Kreón, vladár, ktorý sa mýlil a príliš neskoro si uvedomil vlastné chyby.
Antigona, neoblomná odvážna hrdinka, neprijala svoj osud „hnusného plemena“, ale chcela ho zmeniť. Dodržiavala nepísané zákony, zdôrazňovala ich pred Kreónovými, „chcela sa zapáčiť tým v podsvetí“. Napriek tomu Antigona ľutuje život, ktorý má stratiť. Kreón bol prísny panovník, vlastenec, veril svojej veci, no tvrdohlavo odmietal rozumné názory a rady.
V divadelnej inscenácii sa objavili viaceré zvukové a vizuálne symboly, napríklad Kreónova hra na gitare počas Haimónovej reči, svedectvo Kreónovej neoblomnosti či symbol „peace“ na rúchu posla, ktorého čakal panovníkov hnev. Vojenský pochod medzi jednotlivými dejstvami znázorňoval Kreónovu prísnu vládu. Tvorcovia inscenácie použili aj moderné komické prvky, napríklad namiesto kamennej hrobky garážové dvere, avšak podarilo sa im zároveň zachovať sémantiku pôvodného diela. 


Použitá literatúra:
GREGOVÁ, I. - LAPITKA, M. 2011: Literatúra pre 3. a 4. ročník gymnázií a stredných odborných škôl. 1. vydanie. Bratislava : Príroda, 2011. ISBN 978-80-07-01894-5.
SOFOKLES: Antigona. (Preklad: Feldek, Ľ.) Tretie vydanie. Bratislava: Tatran, 1983. ISBN cs 61-479-83


Michal Souček III.E