streda 12. decembra 2012

Andrej Sládkovič – Marína


(Syntéza)

Básnická skladba Marína je presne tým dielom, v ktorom autor vydá zo seba to najlepšie. Skrýva veľa, avšak na to, aby sme objavili jej skutočnú krásu, potrebujeme poznať určité fakty.

Situácia Slovákov v  1. polovici 19. stor. – to je prvá vec, z ktorej musíme vychádzať. Slovenská inteligencia sa dostala do štádia, v ktorom silno cítila národné potreby.  Potreba toho, aby Slovákov bolo počuť, aby mali vlastný spisovný jazyk, lebo národ bez jazyka je ako vták bez krídel a slová majú moc, ak ich vieme správne použiť.  Potrebovali jazyk na to, aby boli jednotní a mohli bojovať za svoje práva.  Ako svoju zbraň si prirodzene zvolili práve literatúru. Literatúru, ktorá bola presne tým, čo potrebovali – romantizmus, viac životný pocit ako smer, plný citov, obety, nádeje a odhodlania k boju za národ. Situáciu do rúk zobrali štúrovci, ktorí si vnímali ducha slovenského národa v ľudovej slovesnosti. Avšak tá už nepostačovala, potrebovali súčasnú literatúru, a tak sa rozhodli tvoriť.

Jedným zo štúrovcov bol aj evanjelický kňaz Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris. Práve on je autorom najznámejšej skladby slovenského romantizmu. Látku pre svoju tvorbu získal ako 18-ročný, keď sa zamiloval do Márie Pišlovej. Ich príbeh však nebol jeden z tých „žili šťastne až naveky“.  Máriu rodičia prinútili vydať sa za iného a Sládkovič v zajatí nenaplnenej lásky k žene a motivujúcej lásky k národu premýšľal, tvoril a ako 26-ročný napísal dielo svojho života.

Marína začína Venovaním a pokračuje 291 10-veršovými strofami, v ktorých sa zrkadlí Sládkovičova osobnosť. Bol tak trošku rebel – odklonil sa od štúrovského kánonu a spomedzi svojich bol „najmenej ľudový“. Nezachovával rovnaký počet slabík vo verši, ako to robil napr. Janko Kráľ. Dierézy sa uňho nevyskytovali až tak dôsledne ako napr. u Jána Botta, niekedy dokonca úplne absentovali. Sládkovič vytvoril vlastnú, tzv. sládkovičovskú strofu. V prvom štvorverší použil striedavý rým, združený rým použil len pre nasledujúce dva verše a pre posledné štvorveršie zvolil Sládkovič obkročný rým. Ďalej napr. taký Chalupka dodržiaval rytmicko-syntaktický paralelizmus (jeden verš, jedna uzavretá myšlienka), ale Sládkovič, ten použil enjambement– veršový presah, ktorý vytváral nepravidelný rytmus básne.

 V celom diele si pozorný čitateľ môže všimnúť  množstvo odkazov. Napr. teologické odkazy. Sládkovič  často používa slovné spojenie „Božie plamene“, pravdepodobne má na mysli Ducha Svätého ako svetlo, ktoré nás sprevádza životom. V závere priamo hovorí o Bohu a túžbe po tom, aby ľudia obrátili pohľad do svojho vnútra a rástli (strofa 265, 266). Ďalšie odkazy nájdeme v úvode, kde Marínu porovnáva s obrazmi maliara Rafaela. Spomína aj Rómea a Júliu, prostredníctvom ktorých vkladá do svojho diela nesmrteľného Shakespeara (strofa 180, 181). Nepriamo odkazuje aj na Danteho a jeho Božskú komédiu, v ktorej Dante putuje peklom, očistcom a rajom, kde ho sprevádza jeho milovaná Beatrice, ktorá svojimi vlastnosťami pripomína Marínu. Marínu pripomína aj Mína Jána Kollára, ktorého taktiež spomína na viacerých miestach. Spomína aj slovanskú bohyňu lásky a krásy Ladu a Marínu stavia na jej úroveň. To tiež vypovedá o tom, aká vlastne Marína bola.

Marína bola centrom celého Sládkovičovho vesmíru (strofa 1), bola oporou, snom, krásy kráľovnou, túžbou jeho duše, inšpiráciou, hnacou silou, odhodlaním, vzorom, ľúbosťou, národom. Bola syntézou všetkého, po čom kedy túžil a o čom sníval. Nebola to žena z mäsa a kostí, bola anjelom, bohyňou (strofa 48),ktorá Sládkoviča sprevádzala životom. Vyniesla ho hore, až k zenitu, do dokonalého sveta, ktorý chcel Sládkovič pre Slovákov. Odtiaľ  zhora pozorovali svet dole na zemi a videli kontrasty, neoddeliteľnú súčasť života. Peknota ako pominuteľná fyzická krása a Krása ako duchovná nádhera. Pominuteľnosť a večnosť, časnosť a nadčasovosť, ktoré sa zvýrazňujú hlavne  v strofe, kde Sládkovič hovorí o uponáhľanej dobe a prevrátených hodnotách (strofa 106). Próza a poézia, ktorou sa podľa básnika dalo vyjadriť tak veľa. Žena a bohyňa, jeho Marína, skutočná láska a prvotné opojenie fyzickou príťažlivosťou. Hron a Sitno, prírodné symboly vyjadrujúce Slovensko. Šťastie a bôľ, ktorý prežíval, telo a duch, ktorý rástol a bojoval.

Bojoval za národ, za lásku. Avšak štúrovci nechápali, že Marína a národ splynuli v jedno (strofa 73) a že šťastie, ktoré chce pre Marínu, vlastne chce pre svoj národ. Práve pre toto je ťažké Marínu zaradiť k jednému druhu lyriky. V Maríne môžeme nájsť verše, ktoré sú jednoznačne prírodnou lyrikou, napr. keď Sládkovič používa prírodu ako paralelu k svojmu  prvotnému vnímaniu Maríny (strofa 109 – všetko je od nej závislé) a aj vtedy, keď dáva najavo svoj smútok z toho, že ju nemôže mať (strofa 227). S ďalším zaradením je to už komplikovanejšie. Ja som spočiatku Marínu vnímala ako ľúbostnú poéziu, ktorá dokáže hlboko preniknúť do vnútra čitateľa, ak sa jej otvorí. Toľko krásy, lásky a súladu v jednom diele! Keď Sládkovič hovorí o svojej jedinej túžbe– obetovať všetko, aby sa mohol pozerať do očí Maríny, z ktorých žiari radosť (strofa 64), alebo keď metaforicky vyjadruje objatie ako neoddeliteľné hrude milencov (strofa 98)...Avšak pri ešte podrobnejšom skúmaní som aj ja začala viac vnímať lásku k národu a s ňou spojené túžby, ktoré pretkávajú celú skladbu a dodávajú jej charakter povzbudzujúci národ k aktivite, taký potrebný, ale nepochopený v čase jej vzniku.

Výber strof:

strofa 1

Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!

strofa 48

Ani neverím, musí byť ona
kňažnou tých vyšších bytostí,
ktoré nám tajná kryje opona
v prijasných svetlách večnosti:
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,
hneď nebosladko, hneď zas bolestno,
nemožno na ňu sa dívať!
Každú myšlienku v anjela mení!
a sám som ešte nezjednotený,
či ju mám ľúbiť, či vzývať?

strofa 64

No, nežiadam si tvoje radosti,
bárs aj prekrásne, nevinné,
pre mňa nech trebárs žriedlo sladkosti
zastane, vyschne, vyhynie;
žiadam si ale jednu z radostí,
pravda, tú najprvnejšej veľkosti,
v čase nezmennom požívať:
Radosť tú, večne do tvojich očí,
keď sa z nich radosť nadzemská točí,
s sladkým nadšením sa dívať.

strofa 73

Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
náručie úzke, šíry cit:
Jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!

strofa 98

V blízkosti tvojej, moja Marína,
sto citov z duše mi kypí,
k tebe sa život celý pohýna,
jak roj včiel k sladkostiam lipy:
Ústa mi primrú k rubínom tvojim,
myslím si večne, že nerozdvojím
prah duše od duše prahu;
srdce mi do brán pŕs tvojich bije,
lebo tam ono ľúbosťou žije,
tam hľadá otčinu drahú.

strofa 106

Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého;
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sova oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.

strofa 109

Pamätáš, drahá, keď s’ tak spievala,
kvet medzi kvetmi milými?
Vetríkov chladných ihra prestala
šušťať lístkami útlymi,
a nezábudky ticho slúchali,
fialky vône dýchať prestali,
východné zore žiarili,
a z očí na tvár, na kupku z tvári,
čo kvetom čerstvé doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.

strofa 180,181

Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakbyRomeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.

Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!

„ Mám v sebe celé veľké more lásky,
 a nekonečné – čím viac ti jej dávam,
tým viac jej v mojom mori pribúda“
W. Shakespeare, Rómeo a Júlia

strofa 227

Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle praskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.

strofa 265,266

Vy, v doláchstínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či sa národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha

Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!

utorok 20. novembra 2012

Andrej Sládkovič – Marína


Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxotoris, bol básnikom a filozofom štúrovskej školy, ktorý tvoril pod vplyvom Heglovej filozofie. Študoval na cirkevnom lýceu v Bánskej Štiavnici, v ktorom sa neskôr zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny – Márie Pischlovej. Ich nenaplnená láska sa stala námetom pre veľkú a veľmi známu lyrickú skladbu s názvom Marína. 
V tomto diele sa stretávame hlavne s prvkami spoločenskej lyriky, teda predmetom pozorovania sa stáva miesto, krajina alebo národ a s prvkami intímnej respektíve ľúbostnej lyriky. Objektom pozorovania v ľúbostnej lyrike nie sú len autorove city, myšlienky a nálady, ale dokonca aj autor sám. Ide o tzv. lyriku srdca a duše.
 Andrej Sládkovič  svoju lásku Marínu zidealizoval, stala sa alegorickou bytosťou (vílou, anjelom). Už v 1. strofe môžeme vidieť elegantnú kompozičnú triádu. Tézu predstavuje krása, ktorá je originálna, inšpiratívna a vyvoláva v nás hlbšiu emóciu. Antitézou je peknota, teda pominuteľná krása a syntézou je samotná Marína, ktorá je pre básnika centrom, živlom, nebom a jednotou. Básnikova Marína je všetko, v čo verí a jedine vtedy, by sa mu zrútil svet, keby mu povedala nie : No možno strhnúť svet môj celý jedného slova hrozné strely, slova toho z úst tvojich : ,,Nie!Autor v básni dáva Maríne rôzne mená ako napr.: milenka, bohyňa rovná Lade, krásy kráľovná a anjel dobroty a neviny. Marína je syntézou všetkých básnikových snov. V diele taktiež vidíme podobnosť medzi Marínou a Kollárovou Mínou, pretože obidve boli milenkami, inšpiráciou a mali niečo podobné s Beatrice od Danteho Aligieriho. 
Sládkovič nechal v básni vyniknúť  aj ďalší významový motív vlastenecký, čo bolo typické pre štúrovcov, lebo literatúra Slovenska v 19. storočí mala národno-obrannú funkciu. Za symboly Slovenska si zvolil Sitno a Hron. Aj samotnú Marínu nazýval dcérou alebo vílou Hronu.
 O Andrejovi Sládkovičovi hovoríme, že je najmenej ľudový básnik zo štúrovcov, lebo nedodržiaval ,,štúrovský kánon. ” V jeho dielach sa neuplatňovala dôsledne dieréza (polveršová prestávka) a pravidelný výskyt združeného rýmu. Taktiež narúšal rytmicko-syntaktický paralelizmus a bol kritizovaný štúrovcami vraj pre nedostatok vlasteneckého motívu.


Zdroj: Gregorová, I., Lapitka, M.: Literatúra pre 2. Ročník gymnázií a stredných odborných škôl. Bratislava : Príroda, 2009. 89 s. ISBN 978-80-10-01799-7

štvrtok 8. novembra 2012

Andrej Braxatoris Sládkovič – Marína


Andrej Braxatoris Sládkovič bol básnik-filozof štúrovskej školy. Študoval na cirkevnom lýceu v Banskej Bystrici a neskôr teológiu v Nemecku. Ako 18-ročný sa zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny Márie Pischlovej, ktorá mu bola inšpiráciou pri napísaní najväčšej slovenskej lyrickej básne – Marína (291 strof x 10 veršov).
Aj keď sa Marína zaraďuje k ľúbostnej lyrike (lyrika srdca a duše), ktorá je poddruhom osobnej lyriky a jej predmetom je sám básnik, jeho prežívanie, pocity a myšlienky, je to predovšetkým spoločenská lyrika. Má národno-obrannú funkciu. Opisuje lásku k národu a vlasti a Sládkovič v nej dáva do opozície svet ideálu a skutočný svet, v ktorom žije.  Marína má však aj prvky prírodnej lyriky. Autor zobrazuje prírodu stredného Slovenska a využíva symboly. Hron a Sitno majú preňho taký význam ako u iných autorov Tatry a Dunaj, ktoré určujú prirodzené hranice Slovenska. V básni je dôležitý vertikálny pohyb. Básnik smeruje do vznešených výšok, kde nachádza dokonalý svet, ale vždy sa vracia späť na zem, do života, ktorý je plný trápenia a v ktorom žije slovenský národ.
Sládkovič používa množstvo protikladov, napr. časnosť – večnosť, poézia – próza netrebná, šťastie – bôľ, krása – peknota. Peknota je preňho pominuteľná krása. Skutočná krása je tá vnútorná a syntézou krás je Marína. Autor jej v básni dáva rôzne mená – „bohyňa rovná Lade“, „krásy kráľovná“, „anjel dobroty, neviny“. Je preňho viac ako milenka. Je to alegorická bytosť, celý básnikov svet a túžba jeho duše. Marína zjednocuje všetky jeho sny – túžbu po lepšom, vzdelanejšom Slovensku, po slobodnej vlasti, cnosti, dobre, vernosti... Marína má však aj črty, ktoré ju približujú obyčajným smrteľníkom. Cíti žiaľ, obavu, bolesť a pôsobí na ňu čas. Existuje tiež podobnosť medzi Marínou a Mínou Jána Kollára. Obe boli tiež pre autorov zdrojom inšpirácie, sú syntézou krás a alegorickými postavami podobnými anjelom, nie ženy z mäsa a kostí. Podobne ako Danteho Beatrice sprevádza po raji, Mína sprevádza Kollára po slovanskom nebi a pekle a Marína Sládkoviča po Slovensku.
Autor porušoval štúrovský kánon, bol najmenej ľudový zo všetkých štúrovcov a najviac sa uňho prejavuje vzdelanie. „Sládkovičova strofa“ nie je dokonalá, má nepravidelný výskyt dierézy a nedodržiava sa v nej rytmicko-syntaktický paralelizmus (veršový presah). Nedominuje v nej združený rým ako u štúrovcov, ale využíva aj striedavý a obkročný rým. Používa menej kvalitný gramatický rým, čiže slová v rovnakom gramatickom tvare (búrov, kúrov).
Lyrická báseň Marína je nadčasová. Autor v nej hovorí o otroctve potrieb, vernosti, rýchlej dobe, v ktorej sa človek nemá čas zastaviť a žiť duchovný život a o láske, ktorá bude navždy aktuálnou témou.
Spočiatku sa mi táto báseň nepáčila, pretože som jej celkom dobre nerozumela. Postupne sa mi však začala páčiť, zaujali ma niektoré jej časti a autorov obrazný jazyk. Myslím si, že je to náročné dielo a na jeho dokonalé pochopenie je potrebný hĺbkový rozbor a vedomosti z dejín literatúry, Uhorska, literárnej teórie, teológie, mytológie a množstva iných oblastí.

piatok 30. marca 2012

William Shakespeare – Hamlet

V roku 1564 sa narodil veľký spisovateľ William Shakespeare. Bol to inšpiratívny básnik, ktorý parodoval sonety, jeho postavy v dielach pôsobili ako ľudia z mäsa a kostí a bolo veľmi presvedčivé. Počas svojho života napísal veľa tragédií, komédií, sonetov a historických hier, Jednou z jeho najlepších tragédií je aj dielo Hamlet.

Jej napísaniu predchádzalo dlhé štúdium. Shakespeare sa inšpiroval starými dánskymi kronikami, udalosťami v Londýne, staršou hrou Ur-Hamlet a Senecovou tragédiou pomsty. Svoje poznatky dokonale využil a vytvoril naozaj veľké dielo, ktoré sa zapísalo do dejín. Táto tragédia bola dokonca viackrát sfilmovaná. Jedna verzia je z roku 1996 a režisérom je Kenneth Branagh.

Vo filme stvárnil hlavnú rolu dánskeho princa a dediča trónu sám režisér. Hamlet bol vzdelaný, čestný, vášnivý. Vyjadroval sa inteligentne a obrazne. Vždy vedel, čo je za vecou a veril v dobro človeka. Vo filme bol celý čas oblečený v čiernom odeve, čo poukazovalo na jeho smútok za stratou milovaného otca. Keď sa dozvedel pravdu od ducha svojho otca, začal rozmýšľať, ako sa rozumne pomstiť. Duch jeho otca bol vo filme jasný, v plnej zbroji, zatiaľ čo v knihe priesvitný s nejasnými črtami. Hamlet nechcel len tak hneď zabiť Claudia, lebo veril, že Claudius si spytuje svedomie a veril, že každý človek má s sebe niečo dobré.

Vo filme pozorujeme viacero odlišností od knižnej verzie, zveličených scén. Medzi tie patrí Fortinbrasov útok na zámok Elsinor. V knihe to vôbec nebol útok, no vo filme dokonca padlo niekoľko vojakov. Patrí tu aj scéna, kde sa Hamlet rozpráva s Oféliou. Vo filme to bolo oveľa dramatickejšie. V jednom momente bol Hamlet dokonca trochu násilnícky. Ku odlišnostiam oproti knihe patrí mnoho ďalších vecí. V knihe boli kráľ Claudius a Polonius skrytí za závesom, keď špehovali Hamleta s Oféliou. Hamlet v jednom momente akoby vedel ,že sú tam skrytí, no nedal to najavo. Po tom , čo Hamlet zabil Polonia, sa pokojne zhováral s kráľom a sarkasticky a ironicky mu odpovedal na jeho otázky. Vo filme však nasledovala akčná naháňačka po zámku.

Vo filme takisto pozorujeme viacero zaujímavostí. Jedna slúžka a niekoľko vojakov bolo čiernej pleti. Vojská a stráže mali dokonale upravené uniformy, ktoré pripomínali uniformy z čias Napoleona Bonaparteho. Na hrudiach vyšších dôstojníkov viseli medaily. V jednom zábere sa vo filme objavila aj parná lokomotíva, na ktorej prišli Hamletovi spolužiaci z detstva Rosenkrantz a Guildenstern. 

Príbeh sa odohráva v zimnom období na zámku Elsinor. V knihe bol tento zámok zobrazený ako tajomný a tmavý hrad. Vo filme dosť ožil. Zámok bol veľkolepý, obklopený záhradami. Vo vnútri bola blýskajúca sa mramorová podlaha a koberce. Na stenách viselo množstvo obrazov. Zo stropov viseli skvostné krištáľové lustre, ktoré osvetlili aj ten najtmavší kút. Na zámku sa konali aj mnohé oslavy. Na jednej z nich prehlásil kráľ Claudius Hamleta za budúceho dediča trónu. 

Dielo končí veľkou tragédiou. Hamletova matka vypila otrávený čaj. Hamlet sa otrávi otrávenou čepeľou kordu, ktorý tiež zapríčiní aj smrť Claudia a Laerta. Keď Hamlet dopovie posledné slová a vôle, vojde do zámku Fortinbras. Ten si už iba vypočuje od Horatia, že Hamlet mu prenecháva trón a usporiada mu dôstojný vojenský pohreb.

štvrtok 29. marca 2012

Čo sa skrýva v kufri


Dušan Dušek pochádza z druhej generácie Mladej tvorby. V diele Kufor na sny píše o veciach, za ktorými mu je smutno, ale aj, s čím mu bolo veselo. Je mu smutno za mladosťou, priateľmi, láskami a tiež aj za rodinným životom.

Ukážka (z poviedky Rýchlik)

Aj ty si chodil?
Kam?
Na hrušky.
Kto by nechodil? Kradnuté sú najlepšie. Chodili sme aj s Vavrom k farárovi.
Toho poznám.
Vavra? Odkedy?
Chodili sme s ním do školy.

Dušan Dušek píše väčšinou v prvej osobe. Môže to znamenať, že píše o sebe, ale použitie prvej osoby mu viac slúži ako spôsob ozvláštnenia. Vyvoláva tak  záujem u čitateľa, pretože ľudí zaujíma súkromie. Autor sám hovorí, že dielo zväčša nie je autobiografické, je to štýl, ktorý mu viac vyhovuje, text je plynulejší, spontánnejší, hovorovejší. Pracuje s prúdom vedomia, typom vnútorného monológu, ktorý zachytáva myšlienky postáv skôr, ako sú sformulované do výpovedí, replík postáv.
Autor v poviedkach zachytáva každodennosť ako zázračnosť a aj obyčajnú polievku opisuje ako umelecké dielo.

Ukážka (z poviedky Zlodeji)

Podľa mňa zemiaky do mäsovej polievky nepatrili: ležali vždy na dne hrnca ako žlté kamene a kazili mozaiku mrkvy, petržlenu, zeleru a kalerábu, túlavého hrachu a dvoch cibúľ z opálu. Z medovej hĺbky hnedo presvital kus hovädzieho mäsa a kĺb kosti so špikom; krajšia mozaika je len v tlačenke, ale nemá toľko farieb.

Poviedky Dušana Dušeka v diele Kufor na sny patria k nesujetovej próze:


  • napäťový oblúk je tam nahradený osobitou perspektívou rozprávača,
  • poviedky sú bez deja, akcie, dramatickej gradácie,
  • dôležitejším ako postava a dej sa stáva samotný jazyk a konštrukcia literárneho textu,
  • celok je rozložený na segmenty.

Dielo Kufor na sny tvorí 33 poviedok. Opisujú každodenný život spája ich autorova optika, jazyk, štýl, fantázia a humor.

Kniha ma zaujala hneď prvou vetou prvej poviedky, ktorá vo mne vzbudila zvedavosť a prinútila ma čítať ďalej.

Ukážka (z poviedky Pes)

Sused má psa, ktorý nevie, že je blázon.
Krátka, zdanlivo jednoduchá poviedka Pes opisuje verný vzťah pána so psom menom Ukulele, ich bežný deň a spôsob, akým sa pozerajú na svet a „svet“ na nich.

Ukážka (z poviedky Pes)

Z novín si urobia papierové čiapky – sused neochotne prizná, že toto psa ešte nenaučil – a zdravia sa ako vojaci: jeden je generál a druhý ešte väčší generál.
     Zahnú za roh – a vojdú mi do cesty.
     Rýchlo sa im vyhnem.
     Sused volá: „Veď už sa nám toľko nevyhýbajte!“
     A pes vrtí chvostom. A zatvára oči. No každý sa vyhne.
     Sused tenkým hlasom hovorí: „Vidíš, Ukuško, aký je, vyhýba sa, čo s ním?“
     Zaviažem si šnúrku na topánke a pozriem na hodinky. Akože: nič sa nedeje. Pes ma oňuchá a splašene odskočí, potom stiahne chvost – a dobehne suseda: pre neho som blázon.

V Dušekovom Kufri sa stretávame aj s erotikou. Použil ju na oživenie a spestrenie, ale mne osobne sa sa jej výskyt v diele nepáčil. Napriek tomu, že je súčasťou ľudského života a pripomína mladosť, si myslím, že v diele je zbytočná.
Počas čítania ma zaujali krátke hodnotné myšlienky, ktoré do poviedky vniesli priestor na zamyslenie.

Ukážka (z poviedky Alfabet D. D.)

Dar
Bohatstvo jazyka je práve v jeho možnosti byť úsporný.

Dni
Tri dni som nič nerobil. Keď raz náhodou budem vedieť, že zomieram, a budem mať niečo rozrobené, krátko pred koncom mi bude chýbať iba trochu času, budem si hovoriť : iba dva dni, iba deň, no nebude nijaký deň, ba ani hodina, nikto mi nedá ani chvíľu ďalšieho života, potom mi ešte väčšmi bude ľúto za preflákanými dňami, keď som nič neurobil.

Použitie prúdu vedomia v poviedkach mi dávalo pocit, ako keby som niekomu čítal myšlienky v „surovom“ stave, úplne nepretriedené a neusporiadané. Tak som mal možnosť tie myšlienky pretriediť sám a pouvažovať, čo postava chcela vyjadriť.

Poviedky boli často zábavné. Autorov jazyk bol originálny, jednoduchý a vtipne drzý.

Ukážka (z poviedky Opis dňa: 5. XI. 85)

Obzerám sa, či tu nie je nová predavačka, s ktorou som mal akýsi erotický sen, ale podľa všetkého súložil s ňou Regen – a nie ja. V mojom sne. Je tu Enka. V lete chodila bez podprsenky, ale nepatrí medzi Kozinové, skôr je taký tučko – alebo ešte len bude: celkom určite. Niekedy ju spovedám, ako sa jej darí v láske. Nová predavačka tu nie je; zabudol som jej meno.

Dielo sa mi páčilo, podporilo moju predstavivosť a ukázalo mi nové rozmery v literatúre.

utorok 27. marca 2012

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza VI.)

Dušan Dušek je slovenský básnik, prozaik, pedagóg a redaktor. Narodil sa 4. januára 1946 v obci Gbelce. Vysokoškolské vzdelanie dosiahol na Prírodovedeckej fakulte Univerzity Komenského, kde študoval chémiu a geológiu. Medzi jeho prvé literárne diela zaraďujeme publikácie v časopisoch ako sú Slovenské pohľady alebo Mladá tvorba. V súčastnosti okrem profesinálenej literárnej tvorby vyučuje na VŠMU v Bratislave. Zameriava sa na široké spektrum čitateľov. Píše literatúru pre dospelých ale aj poviedky pre deti a mládež.

Kufor na sny je súbor tridsiatich troch samostatných príbehov. Každý je osobitý, svojský, a predsa všetky medzi sebou súvisia. Názov poviedky podľa mňa vyvoláva u každého iné predstavy. Kufor u mňa podnecuje myšlienku prirovnať ho k obalu. Púzdro na všetky okamihy života, poskladaný z nálady, zamyslenia a dotyku. Kufor na sny je niečo ako mozaika Dušekovej duše, kde okolitý svet hrá druhé husle. Využíva motív smrti, taktiež aj erotiky, ktoré považuje za súčasť života, pretože súvisia s prirodzenou intimitou človeka.

V týchto poviedkach zobrazuje aj svoju nostalgiu za detstvom, mladosťou, láskami a rodinným kruhom. Dušan Dušek písal túto zbierku poviedok v 1. osobe. To však neznamená, že tieto situácie naozaj autor prežil. Požičiaval si príbehy od iných ľudí, aby ich následne mohol použiť na vyvolanie dojmu autentickosti. Poviedky sa stali súkromnejšími, intímnejšími, čo viedlo k subjektivizmu rozprávania. Tým vytváral aj priestor pre vnútorné monológy. Využítím nečakaného uhla pohľadu často prechádza až do fantázie. Štýl, ktorým píše mu viac vyhovuje. Ako povedal sám Dušek ,,...text je následne plynulejší, prirodzennejší, spontánnejší a hovorovejší.“

Zaujímavosťou je, že detailne opisuje každnodenné situácie alebo činnosti ako niečo výnimočné. U čitateľa to vyvoláva zamyslenie nad tým, ako nevšímavo chodíme po tomto svete a ponúka nám nový pohľad na našu realitu.

Dramatická gradácia v jeho textoch nebýva zväčša dodržiavaná. Oslaboval líniu sujetovej prózy. Svoje texty tvoril bez deja a bez akcie. Ruskí formalisti zaviedli pojem nesujetová próza, ako spôsob vytvárania literárneho textu, kde sa do centra rozprávania dostáva jeho konštrukcia a jazyk, nie hlavná postava. Zjednodušene by sa dalo povedať, že ,,napäťový obluk sa v ňom nahrádza osobitou perspektívou autora.“

Medzi Dušekových obľúbených autorov patria napr. Joyce, Salinger, Borges a Cortazár. Od Jamesa Joycea sa inšpiroval použitím istej formy vnútorného monológu, prúd vedomia (Stream of consciousness), kde je zachytávanie myšlienok postáv skôr, ako boli zformulované do replík. So Salingerom mali spoločnú nonkonformnosť. Borges taktiež ako Dušek bol náruživý čitateľ. Obaja vnímali svet cez knihy. S Cortazárom mali spoločné to, že ich diela obsahovali znaky magického realizmu.

Čítanie tejto zbierky poviedok bolo náročnejšie ako poniektorých iných poviedok. Použitím prúdu vedomia, sa mi ťažšie sústredilo na náhle zmeny tém. Zaujalo ma na tom to, že pri čítaní som mala pocit, ako keby som sa niekomu dostala do hlavy a následne mu čítala myšlienky. Bolo to pre mňa ako pre ženu zaujímavé, pretože som sa priblížila k tajomným zákutiam niektorých mužských pohnútok. 

,,Dušan Dušek sníva svoje príbehy obrazov tak, že ich maľuje písaním.“(redaktor denníka SME)
,,V próze hľadám epickú nitku a všetky okamihy na ňu navliekam ako korálky.“(Dušan Dušek)

pondelok 26. marca 2012

Kapitánova dcéra - Alexander Sergejevič Puškin

    Toto dielo môžme zaradiť do obdobia literárneho romantizmu, ktorý sa vo svete rozvíjal v poslednej tretine 18.storočia, až do prvej polovice 19.storočia. Autorom Kapitánovej dcéry je Alexander Sergejevič Puškin (1799-1837), ktorý sa považuje za zakladateľa novodobej ruskej literatúry. Na napísanie Kapitánovej dcéry, diela z čias povstania Pugačova, sa Puškin dôkladne pripravil. Preštudoval veľa dokumentov o týchto krvavých časoch. Historickú prózu svojich čias v Rusku či v Západnej Európe označil za „literatúru pre šestnásťročné dievčatká“ . Od takejto prózy sa chcel odlíšiť, chcel napísať niečo iné, niečo oveľa lepšie, a tak v decembri roku 1836 vydal dielo s názvom Kapitánova dcéra. V tomto diele Puškin opisuje najväčšie sedliacke povstanie za panovania cárovnej Kataríny II.


    Stretávame sa tu s priamym rozprávačom, ktorým je Peter Andrejevič Griňov. Celý príbeh je písaný formou jeho zápiskov. Žáner diela nevieme presne určiť, keďže sa tu vyskytujú prvky románu aj novely. Sám autor ho nazval raz románom, inokedy povesťou. Za hlavného hrdinu je považovaný Pugačov a nie Peter Griňov, aj keď s ním sa stretávame od útleho detstva a môžeme sledovať, ako z neho vyrastá odvážny a pevný muž.


    Dej sa odohráva v Rusku v 18.storočí. Otec, Andrej Petrovič Griňov, zapísal svojho syna Petra Griňova do Semionovského pluku, kde mal svojho starého priateľa. Peter bol ako päťročný zverený koniarovi Saveľjičovi, ktorý bol jeho vychovávateľom pre zdržanlivosť v pití. Ako sedemnásťročného ho otec poslal aj so svojím sluhom Saveľjičom do Belogorskej pevnosti. Cestou ich zastihla snehová fujavica, ale stretli pocestného, ktorý ich doviedol do hostinca. Na znak vďaky dal Peter pocestnému svoj zajačí kožuch. Vtedy ešte netušil, že to mu raz zachráni život. V Belogorskej pevnosti spoznal Máriu Ivanovnu, dcéru tamojšieho kapitána pevnosti, do ktorej sa zamiloval. Bol tu však aj Švabrin, ktorý bol sokom Petra Griňova. Belogorskú pevnosť začal obliehať Pugačov so svojimi prívržencami. Keď sa dostal do pevnosti, dal zavraždiť Máriiných rodičov. Vtedy sa Pugačov stretol aj s Griňovom. Keď zistil, že je to ten mladík, ktorý mu daroval svoj kožuch, omilostil ho. Peter poslal Máriu aj so Saveľjičom k svojim rodičom a sám bol obvinený ako Pugačovov špeh. Keď si však cárovná vypočula Máriino rozprávanie, Griňova dala prepustiť.


   V tomto príbehu Griňov vystupuje ako odvážny, pevný a rozhodný mladý muž, ktorý ide za svojím cieľom, ale na rozdiel od Švabrina nezradí cárske vojsko a nestane sa pugačovovcom. Peter sa podieľa na obrane pevností, ochraňuje Mášu a ctí si svojich rodičov. Máša sa podieľa na formovaní postavy Griňova - jej láska mu dodáva odvahu. Je príčinou viacerých sporov (napríklad súboj Petra so Švabrinom) a je jednou z obetí Pugačovovho povstania, pretože prišla o oboch rodičov a dostala sa do ohrozenia života.
Mária Ivanovna je akýmsi priesečníkom udalostí a možno práve preto dal autor svojmu dielu názov Kapitánova dcéra.


    Dielo ma od začiatku upútalo, pretože pri jeho čítaní som sa mohla „vrátiť späť v čase“. Od vzniku diela ubehlo asi 180 rokov. Odvtedy sa zmenili podmienky života, zmenilo sa i myslenie a konanie ľudí, platia celkom iné morálne zásady a spoločenská etiketa. Odohráva sa tu aj príbeh lásky, ktorý je prerušovaný povstaním Pugačova, a to ma na tejto knihe taktiež zaujalo.

nedeľa 25. marca 2012

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza V.)

A potom som raz pod stromčekom našiel knižku, ktorú si rodičia kúpili pre seba – 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya. Nič také som dovtedy nečítal. Vyzeralo to jednoducho, ale bolo to hutné, obsažné, zachytené presným jazykom. A napísané zdanlivo tak ľahko, že sa mi zdalo: toto dokážem aj ja. Tak som to skúsil.“ Tieto slová vytrhnuté z kontextu interview pre týždenník SME patria básnikovi, prozaikovi a scenáristovi, mužovi s úsmevom i zadumanou tvárou, človeku, ktorému sa každodennosť javí ako zázračnosť, Dušanovi Dušekovi.
    
Dušan Dušek je súčasný autor, ktorého zaraďujeme do druhej generácie Mladej tvorby. Už od mladosti sa teda pohyboval medzi talentovanými autormi ako je Dušan Mitana, či Peter Repka. Zdieľal s nimi svoje názory a čerpal námety. Poprípade sníval na koženom gauči. Dušekova tvorba bola takisto výrazne ovplyvnená autormi svetového významu, ktorých typické charakterové črty a pohľady na svet boli blízke aj jemu. So Salingerom ho spájala nekonformnosť voči normám vtedajšej spoločnosti a všetkému predpísanému. Joyce mu bol vzorom práve pre štýl písania. Hľadať slová v slede myšlienok, náhodne, ale s cieľom zachytiť to, čo ešte nestihlo byť vypovedané, ale malo by byť, je majstrovstvom tak ako Joyca, tak i Dušeka. Táto technika rozprávačského umenia sa nazýva „prúd vedomia“. Umožňuje autorovi prózy zabudnúť na viac či menej striktnú líniu deja. Roztrhať panoramatický pohľad na vec v milión farebných sklíčok. A to je to, čím Dušek dokáže zaujať. Osobitou perspektívou a pohľadom cez sklíčka rôznych tvarov a farieb. Napätie, akcia a gradácia, ktoré v nesujetovej próze chýbajú sú nahradené špecifickým dušekovským prevedením, v ktorom skôr pozoruje než interpretuje, a vystihuje, no neopisuje. Neurčuje zaradenie hlavného a vedľajšieho motívu, všíma si naoko nepodstatné drobnosti, ľudí a životné okamihy, vďaka ktorým dej stráca na dôležitosti. Namiesto neho necháva rozprávať mágiu situácie a odmieta opisný realizmus. Dušekovu tvorbu v istej miere ovplyvnilo i prostredie, v ktorom vyrastal. Na svet mal dovolené pozerať sa len cez knihy a vnímať ho tak, podobne ako Borge, keďže režim všetko ostatné zakazoval.
    
Tvorba Dušana Dušeka oplýva pestrosťou. Otvoril okná a dvere a svoj pohľad nasmeroval do všetkých kútov, a obsiahol tak široké spektrum tém. V zbierke poviedok kratšieho rozsahu – miniatúr s názvom Kufor na sny sa pokúsil obsiahnuť celý život i všetko to, čo sa bežne deje navôkol. Mnohí by povedali, že do nich ukryl vesmír samotný. Tak ako sa dá v kufri nájsť topánka, ale aj noviny spred desiatich rokov, či obrúsok s odtlačkom rúžu a pozvánka na ples, natoľko heterogénny je Dušekov Kufor. Kufor symbolizuje nekončiacu sa cestu za cieľmi a takisto to, že občas aj nám ujdú vlaky a my ostaneme stáť s kufrom na stanici. Príznačnosť tohto názvu teda prezrádza metaforickú povahu poviedok a naladí čitateľov na tú správnu frekvenciu.
    
Rôznorodosť tém by sa dala nahrubo otesať do štyroch základných okruhov. V prvom rade Dušek spomína na detstvo – na časy, z ktorých podľa jeho vlastných slov prirýchlo odletel. Na priateľov a rodinu, a samozrejme, na jeho lásky.  Inde zas necháva priestor fantázii. Pohráva sa s časom ako v poviedke Rýchlik, vytvára aj vesmírnu loď a svet v budúcnosti v poviedke Sci-fi, no stvárnenie fikcie môžeme pozorovať takmer v každej jeho poviedke. Čiastočnú výnimku nesú realistické príbehy, ktoré už napohľad obsahujú hlbšiu pointu s cieľom otvoriť ohnisko problematiky využitím práve aj psychologického obsahu daných poviedok. Príkladom sú poviedky Vianoce, či Predĺženie. V neposlednom rade Dušek využíva ako výrazový prostriedok každodenné maličkosti a detaily. Jednoduchosťou poukazuje práve na jedinečnosť každého momentu nášho života.
    
Zdroj autorových myšlienok nekončí  pri jeho vlastných spomienkach. Napriek tomu využíva písanie v prvej osobe, čo nevyvracia, no ani nepotvrdzuje jeho stotožnenie sa s obsahom týchto príbehov. Naopak, spolu so špecifickou autorovou optikov na dané témy umožňuje čitateľovi vytvoriť si priestor na vlastný vnútorný monológ a zároveň vyvolať dojem skutočnosti rozprávania, a urobiť ho viac plynulejším a prirodzenejším. Osobitné postavenie v Kufri na sny má zobrazenie prirodzenej intimity človeka ako zmyselnej a hravej erotiky. Tento motív autor využil vo viacerých poviedkach s cieľom upútať. Či už viac dômyselne, ako prvok vyvolávajúci kontrast s vtedajším režimom, alebo naopak jednoducho, a celkom prirodzene – erotikou ako takou. Môžeme si len domýšľať...
     
Dušan Dušek to skúsil. Pokúsil sa v čriepkoch uvidieť celý vesmír a dal to na papier. Vzal si na plecia ťažkú úlohu, no nemyslím, že by sa niekto zo súčasnej tvorby hodil na túto „prácu“ viac. Avšak z prečítaného usudzujem, že vypovedať všetko a zároveň zachovať hĺbku myšlienky bolo občas i preňho tvrdým orieškom. Preto zmysel kadektorej poviedky zostane pre bežného čitateľa skrytý, a môže dokonca vyvolať pocit znudenia. Naopak, sila niektorých myšlienok zanechala svoju stopu až doteraz, napríklad aj vo mne.

„Šťastím a slobodou umenia je, že sa nemusí páčiť všetkým.“ (Dušan Dušek)


Citácie:


Interview pre sme.sk: Dušan Dušek: Dobrý rozhovor je ako dobrá poviedka, zverejnené
nedeľa 11. 1. 2009 10:00 (Marián Jaslovský). Dostupné na: http://kultura.sme.sk/c/4256406/dusan-dusek-dobry-rozhovor-je-ako-dobra-poviedka.html

William Shakespeare – Hamlet


,,Nebyl jen pro svou dobu, byl pro všechen čas!” Takto sa vyjadril na adresu jedného z najznámejších dramatikov a básnikov Ben Johnson. William Shakespeare sa narodil v anglickom meste Stratford upon Avon v tom istom roku (1564) ako dramatik Christopher Marlowe. Keďže Shakespeare nemal urodzený pôvod ani vyššie vzdelanie, niektorí literárni vedci tvrdia, že práve Marlowe napísal Shakespearove hry. Shakespeare aj podielnikom divadelných scén The Globe, neskôr The Blackfriars. Jedným z jeho najzaujímavejších diel je alžbetínska dráma Hamlet. Inšpiráciou pri písaní tejto tragédie mu bola smrť jeho otca, politická situácia v Londýne (sprisahanie lorda Essexa), dánske kroniky z 11. – 12. stor., staršia hra Ur-Hamlet a antická literatúra. Očakávalo sa, že Shakespeare bude písať podľa antického vzoru, no on jednotu miesta, deja a času nezachoval, za čo bol aj kritizovaný.


Zdeněk Stříbrný charakterizoval Hamleta ako krásnu a presmutnú postavu. Postava dánskeho princa je nadčasová, pretože ho autor zobrazil ako svojho súčasníka. Je to renesančný intelektuál a veľmi inteligentný človek, čo sa prejavuje aj v tom, že vidí viac krokov dopredu, dokáže predstierať šialenstvo a byť ironický až sarkastický. Už na prvý pohľad sa od všetkých líši tým, že stále chodí oblečený v čiernom. Vo vnútri trpí kvôli smrti svojho otca, náhlej svadbe jeho matky so strýkom Claudiom a kvôli žene, ktorú miluje, Ofélii. Keď mu duch jeho otca povie, že ho zavraždil Claudius, nechce sa pomstiť hneď, ale najprv hľadá dôkazy o Claudiovej vine. Je to váhavý princ, premýšľa o tom, či má zmysel pomstiť sa. Je vzdelaný, a preto si kladie tisícoraké otázky. Jeho váhavosť si vyžaduje aj samotný žáner tragédie.

Tragédia Hamlet má veľa filmových spracovaní, ktoré sa viac či menej odlišujú od dramatického textu. Režisérom jedného z nich z roku 1996 je Kenneth Branagh, ktorý stvárnil aj hlavnú postavu – princa Hamleta. Oféliu si zahrala herečka Kate Winslet a kráľa Claudia herec Derek Jacobi. Herci film doplnili gestami a mimikou, ktoré v dramatickom texte nemôžeme vidieť a film je tiež doplnený hudbou.

Najvýraznejším rozdielom medzi knihou a týmto filmom je obdobie, v ktorom sa príbeh odohráva. V knihe sa dej odohráva v stredoveku. Hrad Elsinor je záludne šerosvitný, je to tajomné miesto, kde sa za závesom môžu ukrývať špehovia, kde sa odohráva vražda... Naopak, vo filme vidíme vysvietený zámok z prelomu 18. a 19. stor. s mramorovou podlahou a nablýskanými zrkadlami, steny ovešané obrazmi, drahé svietniky... To všetko má diváka zmiasť a núti ho hľadať zlo, ktoré je skryté za maskou sympatického výzoru. Dialógy hry sa pritom nemenia.

Iné obdobie sa odráža nielen na vzhľade Elsinoru, ale aj v ďalších veciach, napr. dobových kostýmoch a nových vynálezoch. Guildenstern a Rosencrantz prichádzajú navštíviť Hamleta na vlaku, pomätená Ofélia má na sebe zvieraciu kazajku. Vyskytujú sa tam aj príslušníci iných národnosti, napr. na svadbe sa objavujú Číňanky, strážca zámku, Fortinbrasov posol, či Gertrúdina slúžka sú černosi.

Vo filme sa vyskytujú aj prestrihy na minulosť, ktoré sú v knihe iba popísané alebo sa tam nevyskytujú vôbec, napr. spomienky Hamleta na šaša Yoricka alebo milenecký vzťah Hamleta a Ofélie. V tomto spracovaní nájdeme aj mnoho iných rozdielov, napr. pri odpočúvaní rozhovoru Hamleta a Ofélie sa Claudius s Polóniom skrývajú za zrkadlom a nie za závesom. Keď do siene vstúpi Ofélia, princ sa k nej správa násilnícky, v knihe to však nemôžeme vidieť. V tejto tragédii pozorujeme aj zaujímavý prvok – divadlo v divadle. Počas tejto scény Hamlet neostáva sedieť pri Ofélii, ale sám vstupuje do hry a komentuje konanie postáv. Keď matke vyčíta svadbu s Claudiom, pričom porovnáva svojho otca a strýka, neukazuje jej podobizne bratov na stene, ale drží medailóny s ich podobizňami v rukách.  Po smrti kráľovnej, Laerta, Claudia a napokon aj samotného Hamleta Fortinbras vtrhne do zámku so svojou armádou a je korunovaný. Keď vydá rozkazy, aby Hamleta odniesli ako vojaka, kniha sa končí. No vo filme nasleduje krátky pohľad na Hamleta ležiaceho v truhle a v poslednej scéne vojaci zhodili sochu Hamletovho otca, ktorá stála pred Elsinorom.

streda 21. marca 2012

Dušan Dušek: Kufor na sny (Syntéza IV.)

Už z názvu zbierky poviedok môžeme vytušiť, že Dušan Dušek sa rád hrá. Svojich 33 poviedok schoval za tento metaforický názov, ktorý si čitateľ môže interpretovať až po ich prečítaní. Podobne ako v cestovnom kufri nachádzame veci na rôzne použitie, takisto aj v zbierke Kufor na sny nachádzame poviedky všetkého druhu na rôzne situácie v živote. Spojenie slov „kufor“ a „sen“ môže taktiež evokovať nostalgiu za niečím, čo sa už stalo minulosťou. Aj sám autor sa vyjadril, že píše preto, lebo mu je smutno. Z jeho poviedok dedukujeme, že mu je smutno za detstvom a obdobím mladosti, za priateľmi, za rodinným životom ale aj jeho láskami.

Aj napriek tomu, že Dušan Dušek píše svoje poviedky v 1. osobe jednotného čísla, nemusí to hneď znamenať, že píše iba akési autobiografické diela. Požičiava si príbehy iných ľudí, avšak napíše ich svojim vlastným štýlom. To, že využíva 1. osobu mu umožňuje v čitateľovi vyvolať dojem: „Mne sa to stalo.“ Okrem toho, že takto je poviedka autentickejšia, spontánnejšia, prirodzenejšia, dej je hovorovejší a plynulejší, vzniká priestor pre vnútorný monológ a zobrazovanie súkromia až intimity.

Poviedky sú krátke, nenadväzujú na seba, preto tam nie je priestor pre vyplnenie napäťového oblúka. Do centra diania sa tak namiesto postavy a deja dostáva jazyk, ktorým je dielo písané. Preto si pri čítaní Dušekovej prózy nekladieme otázku: „Čo sa v poviedke odohráva?“, ale: „Ako to autor opisuje?“ Rôznorodosť zbierky spôsobuje rozloženie celku na fragmenty, čriepky. Uplatňuje sa synekdochický princíp (časť sa zamieňa za celok). Autor občas píše bez akcie, sujetová línia je tým oslabená a preto tento spôsob písania dostal pomenovanie nesujetová próza. Dušan Dušek patrí do druhej vlny Mladej tvorby, teda do generácie, ktorá už len nadviazala na starších autorov. Tento spôsob písania teda nebol nový a neprekvapil literárnych kritikov ani čitateľskú verejnosť.

Autor sa priznáva, že medzi jeho srdcovky patria autori Joyce, Salinger, Borges, Cortazár a Hemingway. V jeho poviedkach cítime, že sa nechal inšpirovať tými najlepšími vlastnosťami týchto svetoznámych autorov a tak vniesol do svojich príbehov moderné prvky.

Pozorný čitateľ po prečítaní zbierky Kufor na sny začne uvažovať, čo spája tieto rôznorodé poviedky. Po chvíľke premýšľania zistí, že to, čo spája tieto čriepky do mozaiky je práve subjekt autora, jeho originálny náhľad na bežné situácie, fantázia a humor. Istým spoločným znakom, ktorý nájdeme takmer vo všetkých poviedkach je schopnosť autora nachádzať zázračnosť, niečo výnimočné v každodenných situáciách.

Dušan Dušek experimentoval s jazykom, ktorým písal svoje poviedky a zaujímavosti určite nájdeme v poviedkach:
• Opis dňa 5.XI.85 – krátke vety, až jednočlenné
• 1. MÁJ 1977 – len 4 vety, z toho 3 kratšie ako 10 slov
• Vianoce – jednotlivé myšlienky oddeľuje bodkočiarkou
• Vlnenie vody (cestopisné poznámky) – krátke vety a skratky
• Alfabet D.D. (literatúra faktu) – krátke príbehy o slovách začínajúcich na D
• Poklad v nohaviciach – dlhé súvetia
• Bradavice – ten istý list napísaný 3x
• Taktika – asociácie, myšlienky písané cez čiarku (prúd vedomia)
• Román na pokračovanie – vety začínajúce spojkou „a“, časté používanie dvojbodky
Marián Opiela III.E

sobota 10. marca 2012

ALEXANDER SERGEJEVIČ PUŠKIN – KAPITÁNOVA DCÉRA

Syntéza

Alexander Sergejevič Puškin, perla ruského romantizmu, pochádzal zo starého bojarského rodu. Narodil sa v čase nevoľníctva. Ovplyvnený myšlienkami francúzskeho liberalizmu akiste považoval Rusko za tmavý kút, na ktorom spočíva tieň stredoveku. Mimoriadny talent, ktorým bezpochyby disponoval, uplatnil aj na skrytú propagáciu osvietenských názorov. Jeho reformátorské zmýšľanie sa prejavilo i v tej pasáži Kapitánovej dcéry, kde sa kapitán Belogorskej pevnosti Mironov chystá uplatniť útrpné právo na vypočúvanom väzňovi bez jazyka.

Mučenie bolo za starých čias v súdnej praxi také zakorenené, že blahodarné nariadenie, ktoré ho zrušilo, dlho zostalo celkom neúčinné. Panoval názor, že je nevyhnutné vlastné priznanie previnilca, aby bol celkom usvedčený – myšlienka nielen nepodložená, ale aj odporujúca zdravému právnickému rozumu: lebo ak sa zapieranie obžalovaného neprijíma ako dôkaz neviny, jeho priznanie tým menej môže byť dôkazom jeho viny.

PUŠKIN, A. S.: Kapitánova dcéra. 1836, vydanie z roku 1987, s. 48.

Na strane 49 rozprávač – či Puškin prostredníctvom rozprávača – prejavuje osobnú vďačnosť za to, že sa dožil vlády cára Alexandra, slovami:

Keď si spomeniem, že sa to stalo za mojej pamäti a že som sa teraz dožil umierneného panovania cára Alexandra, musím naozaj obdivovať rýchle úspechy osvety, ako aj rozšírenie zásad humánnosti. Mladý čitateľ! Ak sa ti dostanú do rúk moje zápisky, pamätaj, že najlepšie a najtrvácnejšie zmeny sú tie, čo pochádzajú zo zlepšenia mravov bez akýchkoľvek násilných otrasov.

Vláda Alexandrovho nástupcu Mikuláša I. Puškinovi priniesla pobyt v Moskve podmienený policajným dozorom a prácu cárovho osobného cenzora. Podozrenie z protištátnej činnosti viedlo Mikuláša I. tiež k zaradeniu jeho tvorby medzi cenzurovanú literatúru. Zakázal Puškinovu stať O ľudovej výchove i Borisa Godunova. Sto rokov po Puškinovej tragickej smrti sovietski autori – napríklad poetka Marina Cvetajevová – oceňovali u Puškina, že stvárnil Pugačova ako čestného a smelého bojovníka za práva ľudu. Možno práve to bolo jedným z dôvodov, prečo sa aj počas socializmu tešilo dielo prívrženca konštitučnej monarchie veľkej obľube.

Do deja Kapitánovej dcéry vstupujeme v čase, keď jeho priamy rozprávač – Peter Andrejič Griňov – ešte lozí po holubníkoch a zo zemepisných máp vyhotovuje šarkany. V šestnástom roku sa za ním navždy zatvára brána do raja detstva. Náhly zvrat – vyhnanstvo v zapadákove orenburskej gubernie namiesto bezstarostných liet v petrohradskej škole pre kadetov – predznamenáva charakter jeho budúcich dobrodružstiev. Pod dozorom oddaného nevoľníka Saveľjiča opúšťa vidiecke sídlo rodičov – prísneho odchovanca armády Andreja Petroviča a milujúcej Avdoťje Vasilievny. Oboch mu čiastočne nahrádza Saveľjič, ktorý sa schopne,
hoci občas až priveľmi horlivo, ujíma úlohy pestúna. Po Griňovovom líci steká slza...

Panský synáčik si predčasne vyskúša Saveľjičovu rolu, no zodpovednosť ho akosi omína. Vrásky na Saveľjičovom čele sa ešte prehĺbia. Ani tvrdá príučka neschladí mládencovi hlavu. Odmietne riadiť sa skúsenosťou kočiša. Vo chvíli, keď ho príroda usvedčí z omylu, pripúšťa svoju chybu. Vtedy prichádza na scénu záchranca, budúci cár – Jemeľka Pugačov. Griňova prekvapí čujnosť jeho zmyslov. Nezostáva nevďačný. Netuší, že zajačí kožuštek a pohárik vodky ho raz vykúpia pred smrťou. Zmätený, sklamaný a roztrpčený sa oddáva spánku v izbietke Belogorskej pevnosti. „Vysoká profesionalita posádky“ umocňuje jeho zúfalstvo. Zoznamuje sa s veliteľovou rodinou – staručkým kapitánom Mironovom, statočnou Vasilisou Jegorovnou, ich dcérou, nesmelou, ustráchanou Máriou Ivanovnou, ktorú obostiera pavučinka hlúposti a naivity, i Švabrinom – prchkým trestancom s čiernou dušou. V prostej spoločnosti je inteligentný Švabrin Griňovovou jedinou útechou. Neskôr Griňovovo srdce zahorí láskou k Máši. Stáva sa jablkom sváru. Vzájomná rivalita ich sprevádza až do posledného stretnutia...

Od začiatku ma Kapitánova dcéra upútala ľahkosťou a sviežim humorom. Dej sa odvíja pred čitateľom ako horská cesta v srdci peruánskych Ánd, kde kvalita autorovho prejavu je mostom klenúcim sa nad priepasťou. Puškin vytvaroval postavu Pugačova z prameňov, ktoré nepriali porazenému, no dal jej viac príťažlivosti ako Zurinovi, dôstojníkovi cárskej armády, ktorý nehanebne ošklbal neskúseného holobriadka. Za vari najsilnejší moment považujem pieseň o šibenici, spievanú ľuďmi na ňu odsúdenými (Kapitánova dcéra, vydanie z roku 1987, s. 63). Pohárik vodky a zajačí kožuštek v čase, keď jediným životom, o ktorom rozhodoval, bol jeho vlastný, si Pugačov vážil viac ako podlízavosť svojich prívržencov. Nezabudol na to ani na popravisku.