J. D. Salinger – Kto chytá v žite

Jerome David Salinger sa narodil 1. 1. 1919 v New Yorku. Bol americkým prozaikom a jeho najvýznamnejším dielom sa stal román Kto chytá v žite. Okrem toho napísal ďalšie väčšie diela, medzi nimi aj Deväť poviedok. Hlavným motívom jeho diel sú problémy dospievania, dosah vojny alebo iných traumatických udalostí na psychiku mladých mužov. Salinger bol známy aj pre svoju samotársku povahu, od r. 1974 nenapísal žiaden rozhovor, neobjavoval sa na verejnosti a od r. 1965 nepublikoval žiadne dielo.

Dielo Kto chytá v žite je psychologický román, označovaný aj ako pastiš, t. j. odkaz na výchovný román (výchovné romány zobrazujú zvyčajne príbeh chlapca od raného detstva po vstup do sveta dospelých). Román má priameho rozprávača, ktorý ako sedemnásťročný v liečebnom ústave, kde sa liečil z psychických problémov, rozpráva príbeh o sebe zasadený do času, keď ho vylúčili z preztížnej strednej školy. Hrdinom románu je šestnásťročný rebelujúci adolescent Holden Caulfield.

Príbeh sa nezačína opisným úvodom, pretože rozprávač považoval úvody klasických próz za kraviny, a tak sa hneď dostávame priamo do deja. Holden nemá ukážkový sloh, ani jazyk. Používa vulgarizmy, slangové slová, nemá dokonalý štýl. Autor príbehu poukazuje na naivitu ľudí, ľudskú hlúposť, ignoranciu či povrchnosť. Holden si počas príbehu vymýšľa, pretože chce do svojho sveta doplniť to, čo mu chýba. Niekedy vyjadruje dešpekt, opovrhnutie, zúfalstvo, inokedy nedostatok dôvery či plachosť. Ľuďom nehovorí vždy pravdu, ale to, čo chcú naozaj počuť. No napriek tomu by sme ho nemali vnímať ako klamára, pretože pravdivo rozpráva príbeh o sebe a poukazuje na to, akí ľudia v skutočnosti sú. Holden je hypersenzitívny mladý človek, ktorý veľmi citlivo prežíva všetky svoje zážitky. Je vyplašený, neistý, v románe predstavuje psychologickú stránku dospievania človeka.

Holden nebol úplne ako jeho rovesníci, chcel byť iný. Aj keď patril medzi chlapcov z normálnej a dobre zabezpečenej rodiny, často vyzeral ako cvok, čo sám o sebe tiež tvrdil. Jeho postava bola primeraná študentovi, vysoká a štíhla. Prameň šedivých vlasov na hlave mu zakrývala jeho obľúbená červená poľovnícka čiapka, ktorú rád nosil so šiltom vzadu. Jeho spolužiaci vyzerali podľa neho ako ignoranti, necitliví a obmedzení ľudia, čo ho najviac dráždilo, no aj tak si medzi nimi našiel zopár kamarátov. Jeho spolubývajúci  Stradlater mal silnú atletickú postavu a vždy vyzeral pekne upravený. No zvnútra bol špinavý. Povrchnosť, samoľúbosť a časté využívanie ľudí boli jeho silné stránky. V diele predstavuje istú falošnú vyspelosť, pretože vo vnútri ešte stále nedozrel. Ďalšou dôležitou postavou v príbehu je Holdenov nikdy neupravený spolužiak Ackley, ktorého vykreslenie poukazuje na fyziologický rast človeka. V príbehu sa ukazuje aj fyziologická stránka starnutia, ktorá je zobrazená na Holdenovom učiteľovi Spencerovi. Nedokáže Holdena osloviť, no má ho rád. Holden ho preto rešpektuje a akceptuje. Antolini je druhým učiteľom v príbehu, ktorý usmerňuje Holdena na ceste do života. Radí mu, aby dospel, vyrástol z detstva.

Holden mal dvoch bratov a mladšiu sestru. Jeho mladší brat Alley, jeden z mála ľudí, ktorých mal naozaj rád, zomrel. Spolu s Holdenovým spolužiakom, ktorý zo zúfalstva vyskočil z okna internátu, predstavuje smrť nevinných. Staršieho brata D. B. vykresľuje ako prostitúta, pretože je naozaj dobrým spisovateľom, no nepíše pre potešenie, ale predáva sa. Z celej svojej rodiny mal Holden najradšej sestru Phoebe. Znamenala preňho naozaj veľa. V jeho živote neexistoval človek, ktorého by mal tak rád a ktorého by uznával. Bola to jedine Phoebe. Aj ona mala Holdena veľmi rada, obdivovala ho. Dokonca s ním chcela odísť preč na opustené miesto, ďaleko od svojej rodiny, a už sa nevrátiť. Na svoj vek bola veľmi múdra a v príbehu predstavuje akési stelesnenie dieťaťa.

V diele má hrdnina realistický pohľad na spoločnosť, snaží sa odhaliť pravdu. To, čo je za vecami. Svoje rodné mesto New York považuje za centrum farizejstava a pokrytectva. Autor sa snaží poukázať na to, aby sa ľudia pozerali na svet aj z iného uhla pohľadu. Možno kritickejšieho ako doteraz. Úplnú dospelosť môže človek získať len tým, že sa zmieri so svetom.

Holden nemal v živote jasné ciele. Bol vyplašený a mal veľa bláznivých nápadov, z ktorých sa väčšina nedala uskutočniť. Jediné, čím by v živote chcel byť, bol chytač v žite. Chytač detí, ktoré nevedia ísť správnym smerom a ktoré nesmú spadnúť hlboko, ak niekde v živote zakopnú.

Tento román sa mi, na rozdiel od iných románov z povinného čítania, páčil. Možno preto, že príbeh nebol tradične ukotvený v slovenskej dedine a neopisoval jej život, ale bol situovaný do študentských čias. A možno nie. Možno ma viac zaujalo niečo iné, ale myslím si, že autor tým, že si vybral tému správanie a problémy dospievajúceho človeka, si získal pozornosť mnohých generácií mladých ľudí.

Kto chytá v žite (The Catcher in the Rye) – J. D. Salinger

Jerome David Salinger sa stal slávnym tým, že sa nechcel stať slávnym. Nechcel byť hviezdou a nerád poskytoval rozhovory. Odmietal marketing. Jeho ideálna knižka by na sebe nemala mať žiadne reklamy, anotácie ani obrázky a názov diela by bol dôležitejší ako meno autora. Nemal rád Hollywood a vôbec celý americký filmový priemysel (podľa neho poskytoval lživý obraz o živote), ani formálne vzdelávanie, ktoré zažil na vlastnej koži (považoval ho za povrchné). To všetko sa prejavilo v jeho tvorbe.

Už po prvej vete knihy Kto chytá v žite je zrejmé, že toto dielo bude zaujímavé svojou odlišnosťou. Autor sa vyhol „nudným“ opisom, ktoré používal napr. Charles Dickens (rozprávač ich priamo spomenul), ale aj mnohí ďalší. Vrhol nás rovno do diania a tým si získal mnohých mladých ľudí. No nebolo to iba úvodom, Holden Caulfield vedel zaujať počas celého čítania. Svojou rečou sa približoval „obyčajným“ ľuďom. Nebola dokonalá, práve naopak – používal nespisovné slová, slang, vulgarizmy, výplnkové slová, často sa opakoval – prosto jeho reč mala všetky predpoklady na to, aby vám za ňu dali v škole päťku. A Holden päťky aj často dostával, aj keď práve písanie esejí mu išlo. Salinger vkladal do diel autobiografické prvky. Jedným z nich bola aj zmena školy. Preto sa Holdenov príbeh začína tým, že ho vyhodili z ďalšej prestížnej školy. Nejako ho to nemrzelo a keďže bol z pomerne dobre zabezpečenej rodiny (podobne ako autor), neponáhľal sa domov a taxíkmi sa vozil po New Yorku, kde neraz navštívil miestny bar či hotel.

Po prečítaní tohto diela, by ste si azda mohli pomyslieť, že Holden je klamár (dokonca to o sebe sám tvrdí). S tým by som nesúhlasil, aj keď uznávam, že si veľa vymýšľal. Vymýšľal si napríklad preto, lebo hovoril ľuďom to, čo chceli počuť. Možno preto, že sám chcel niečo počuť – niečo mu chýbalo. Vymýšľal si, aby poukázal na ľudskú povrchnosť a naivitu, aby prejavil svoj dešpekt voči spolužiakom. Vymýšľal si, lebo bol plachý a nedôveroval ľuďom. Vymýšľal si, aby bol zaujímavý (je tu často prítomná hyperbola), ale nikdy si nevymýšľal bezdôvodne.

Salinger sa s písaním tejto knižky pohral – prejavuje sa to, okrem iného, aj na charakteroch jeho postáv. Každá niečo symbolizuje – napr. svojím vzhľadom, správaním.

Holden, ktorý je vysoký, skôr chudý ako svalnatý, má miestami šedivé vlasy, nosí oblek, veľký kabát a k tomu červenú poľovnícku čiapku s klapkami na uši. Pôsobí na svoj vek staršie, trošku sa bojí, uzatvára sa do seba a nezáleží mu na tom, čo si o ňom ľudia myslia. Ackley so svojím odpudivým vzhľadom symbolizuje fyziologické zmeny v puberte. Spencer nezakrýva svoju starobu. Stradlater je navonok pekný, ale zvnútra špinavý – používa zhrdzavenú žiletku, je samoľúby, sebecký, zaujíma sa len o ženské telo, nie o dušu – prezentuje falošnú vyspelosť. D. B. predáva svoj talent, jeho prioritou už nie je láska k umeniu, ale peniaze, ktoré z neho môže získať. Holden ho prirovnáva k prostitútovi. Allie symbolizuje smrť nevinných. Phoebe, ktorú ako jedinú Holden uznáva, je bystrá, možno trošku tvrdohlavá, ale hlavne nevinná. Holden (čiže aj Salinger) si prial, aby boli takí všetci. Keby mohol, zachraňoval by deti, ktoré dospievajú, aby ostali nevinné a dobrosrdečné, aby sa nestali necitlivými ignorantmi, ktorí sú nevšímaví, obmedzení, hlúpi, pokryteckí a v mnohých veciach nekompetentní (lebo takýto obraz mal hlavný hrdina o spolužiakoch, ale aj celkovo o ľuďoch).

Salinger sa snažil odhaliť a ukázať nám, čo je za maskou. Jeho reálny, možno až pesimistický pohľad na ľudstvo nás nabáda, aby sme sa zamysleli, aby sme si viac všímali, akí sú ľudia a aby sme si na to dávali pozor. Ukázal nám niečo, čo sme si doteraz neuvedomovali, no napriek tomu o tom vieme a súhlasíme, že je to zlé. Jeho kritický pohľad nám mal otvoriť oči a viacerým aj otvoril, ale aj tak s tým nič neurobíme a musíme sa s tým zmieriť.

Svoju syntézu by som ukončil dvoma citátmi z hodiny, ktoré ma zaujali:

„Každý je cvok, ale niekto sa zmestí do spoločenskej normy.“ (Júlia Mošková, reakcia na polemiku o Holdenovi Caulfieldovi)

„V každom z nás je Holden.“ (Vlogbrothers) A naozaj, ide len o to, či mu dáme priestor sa prejaviť, alebo ho v sebe potlačíme. Je to na nás.

Z MEDZIVOJNOVÉHO OBDOBIA V SLOVENSKEJ LITERATÚRE

Obdobie medzivojnovej literatúry je známe svojou pestrosťou. Za túto rôznorodosť môže vtedajší pluralitný model literatúry. Popri sebe v pokojnom vzájomnom prelínaní pôsobili viacerí autori rôznych umeleckých smerov, rôznych poetík, generácií a ideologických presvedčení. V tomto období sa rozmohla aj lyrizovaná próza, ktorá sa vyznačuje častým prelínaním sna a skutočnosti, retardáciou, čiže spomalením deja úvahami a opismi, vnútorným monológom, hlavne polopriamou rečou, zvukomaľbou, básnickými prostriedkami, prírodným motívom a tiež romanticky výnimočným hrdinom. 

Slovenskí autori píšuci lyrizovanú prózu sa na základe menších odlišností rozdelili do troch podskupín, a to na

lyricky tvarovanú prózu, kam patrí Milo Urban a Jozef Cíger Hronský, ornamentálnu prózu a naturizmus, ktorý založil Ľudo Ondrejov, a patria sem aj Dobroslav Chrobák, Margita Figuli, či František Švantner.

Všetci títo autori medzivojnovej literatúry sa riadili heslom ,,Písať inak ako Tajovský“. Rozumieme tým ich snahu o pestrosť, mnohorakosť. Zaoberali sa silnou sociálnou tematikou v dedinskom prostredí. Milo Urban v novele Drevený chlieb, opisuje príbeh Adama Žuka, ktorý sa na Vianoce vracia opitý domov z krčmy. V  diele vystupuje aj mysteriózna postava, Ježiš, v podobe dieťaťa. Autor opisuje Adamove pocity a myšlienky po ceste domov a pri stretnutí s Ježišom skoro až básnickým jazykom. Využíva expresívne výrazy, metafory, oxymorony. Aj týmto jazykom nás vovedie do duše hrdinu a na svet sa dívame jeho očami.

Dobroslav Chrobák a František Švantner sa zaraďujú k naturizmu. Ten predstavuje výrazný posun vpred v slovenskej lyrizovanej próze. Čerpal z realizmu, z ľudovej rozprávky, z folklóru, z modernej avantgardnej poézie, ale aj zo severských literatúr. Zameriava sa na povahu človeka, ktorý opustil modernú civilizáciu a žije na samote v tesnej spojitosti s prírodou. Príroda predstavuje až postavu. Tiež sa tu vyskytuje prelínanie reality a sna, príbeh je obohateným tajomstvom. Najčastejší rozprávač je rozprávač priamy. Príbehy obsahujú figúry a trópy.

Dobroslav Chrobák sa narodil na začiatku 20. storočia v obci Hybe. Patril medzi mladšiu generáciu autorov medzivojnovej literatúry, ktorí sa snažili o vyrovnanie slovenskej literatúry so svetovou. Jeho dielo Drak sa vracia môžeme zaradiť k hrdinskej rozprávke, k novele, ale aj k románovej novele. Dej sa odohráva v prostredí Vysokých Tatier a Liptova. Hlavnou postavou je samotár prezývaný Drak, ktorý žije sám nad dedinou a aj preto vzbudzuje odpor a odmietanie ostatných dedinčanov. Za toto odvrhnutie na okraj spoločnosti môže Drakov neznámy pôvod, jeho čudácka povaha, ale aj poverčivosť či hlúposť dedinčanov. Príbeh je prerozprávaný personálnym rozprávačom, ktorý sa na celú situáciu díva očami Šimona. Šimon je mladý, statný muž, ktorý je nespokojný vo svojom manželstve s Evou. Rozprávač pozná jeho myšlienky, pocity aj najhlbšie túžby. Šimonova manželka Eva ľúbi Draka. Aj keď Drak zjavne Eve city neopätuje, Šimon považuje Draka za soka v láske. Je zúfalý, pociťuje poníženie, trápi sa. Dedinu postihne nešťastie, lebo stádo

kráv a volov uviazlo v dolinách medzi horami v dôsledku rozsiahlych požiarov požiarov. Drak sa ponúkne dedine na pomoc. Keďže dedinčania mu nedôverovali a aj pre prepojenie jeho ženy s Drakom, vyslali s ním Šimona. Šimon po čase nájde v Drakovi jeho priateľskú povahu, súcit, ľudskosť, pokoj, jemnú dušu, silu osobnosti. Má veľa skúseností a nájde riešenie aj v ťažkých situáciách. Stále si však držia od seba odstup. Drakove priateľské vzťahy s Poliakmi presvedčia Šimona o Drakových „skutočných“ plánoch - predať stádo. Šimon uteká do dediny po pomoc na záchranu stáda, tiež podpáli Drakov dom. Drak sa však ukáže byť čestným človekom a stádo do dediny dovedie. Richtár mu vráti jeho skutočné meno, získa česť, úctu

a rešpekt od dedinčanov. Šimon je porazený, trpí, pôsobí ako naivné dieťa. Drak si však svoje víťazstvo nijako nevychutnáva, a to aj napriek podpálenému domu. So stádom si doviedol aj mladú ženu, čo ponižuje Šimona ešte viac. Dobroslav Chrobák nám ukázal ľudskú osobnosť, pokoj rozvahu a dobré srdce, ktoré nenašlo pochopenie v dave ľudí len pre svoju inakosť.

Ďalším dielom naturizmu je novela Františka Švantnera Malka. Hlavnou postavou príbehu je valach žijúci na salaši v samote prírody. Je zaľúbený do Malky, mladého dievčaťa, ktoré pracuje v dedinskej krčme. Priamy rozprávač vykresľuje valachove myšlienky a pocity bohatým švantnerovským jazykom. Valach požiada Malku o ruku, tá však neodpovie hneď, lebo sa chce poradiť s bratom. Malkin brat je Šajban. Ten zabil krčmárkinho manžela a teraz sa ukrýva v lese. To je však Malkino tajomstvo. Šajban chce odísť aj s Malkou, o čom sa však dozvie valach, ktorý od zlosti udá Šajbana v presvedčení, že je to Malkin milý. Až neskôr zistí, že Šajban je Malkin brat. Chce napraviť svoju chybu. Aj keď sa Šajbanovi podarí ujsť a zachrániť sa pred uväznením, Malku nájde valach na salaši mŕtvu. Valach veľmi trpí a viní sa za jej smrť, ale už je neskoro.

Švantnerova próza je typická bohatým jazykom, rád sa približuje k hrôzostrašnej balade smrťou niektorej z postáv, jeho diela sú niekedy až magické, príroda je často až postavou, čiže sujetotvorným činiteľom. Tento autor, tak ako aj tí skôr spomínaní, dali literatúre nový rozmer. Pozdvihli jej kvalitu, zušľachtili jej jazyk, nútili a aj nútia čitateľa uvažovať a podporujú jeho fantáziu a predstavivosť. Nie bez príčiny môžeme medzivojnové obdobie nazývať pestrým.