Andrej Sládkovič – Marína

Andrej Sládkovič, vlastným menom Braxotoris, bol básnikom a filozofom štúrovskej školy, ktorý tvoril pod vplyvom Heglovej filozofie. Študoval na cirkevnom lýceu v Bánskej Štiavnici, v ktorom sa neskôr zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny – Márie Pischlovej. Ich nenaplnená láska sa stala námetom pre veľkú a veľmi známu lyrickú skladbu s názvom Marína. 

V tomto diele sa stretávame hlavne s prvkami spoločenskej lyriky, teda predmetom pozorovania sa stáva miesto, krajina alebo národ a s prvkami intímnej respektíve ľúbostnej lyriky. Objektom pozorovania v ľúbostnej lyrike nie sú len autorove city, myšlienky a nálady, ale dokonca aj autor sám. Ide o tzv. lyriku srdca a duše.

 Andrej Sládkovič  svoju lásku Marínu zidealizoval, stala sa alegorickou bytosťou (vílou, anjelom). Už v 1. strofe môžeme vidieť elegantnú kompozičnú triádu. Tézu predstavuje krása, ktorá je originálna, inšpiratívna a vyvoláva v nás hlbšiu emóciu. Antitézou je peknota, teda pominuteľná krása a syntézou je samotná Marína, ktorá je pre básnika centrom, živlom, nebom a jednotou. Básnikova Marína je všetko, v čo verí a jedine vtedy, by sa mu zrútil svet, keby mu povedala nie : No možno strhnúť svet môj celý jedného slova hrozné strely, slova toho z úst tvojich : ,,Nie!” Autor v básni dáva Maríne rôzne mená ako napr.: milenka, bohyňa rovná Lade, krásy kráľovná a anjel dobroty a neviny. Marína je syntézou všetkých básnikových snov. V diele taktiež vidíme podobnosť medzi Marínou a Kollárovou Mínou, pretože obidve boli milenkami, inšpiráciou a mali niečo podobné s Beatrice od Danteho Aligieriho. 

Sládkovič nechal v básni vyniknúť  aj ďalší významový motív – vlastenecký, čo bolo typické pre štúrovcov, lebo literatúra Slovenska v 19. storočí mala národno-obrannú funkciu. Za symboly Slovenska si zvolil Sitno a Hron. Aj samotnú Marínu nazýval dcérou alebo vílou Hronu.

 O Andrejovi Sládkovičovi hovoríme, že je najmenej ľudový básnik zo štúrovcov, lebo nedodržiaval ,,štúrovský kánon. ” V jeho dielach sa neuplatňovala dôsledne dieréza (polveršová prestávka) a pravidelný výskyt združeného rýmu. Taktiež narúšal rytmicko-syntaktický paralelizmus a bol kritizovaný štúrovcami vraj pre nedostatok vlasteneckého motívu.

Zdroj: Gregorová, I., Lapitka, M.: Literatúra pre 2. Ročník gymnázií a stredných odborných škôl. Bratislava : Príroda, 2009. 89 s. ISBN 978-80-10-01799-7

Andrej Braxatoris Sládkovič – Marína

Andrej Braxatoris Sládkovič bol básnik-filozof štúrovskej školy. Študoval na cirkevnom lýceu v Banskej Bystrici a neskôr teológiu v Nemecku. Ako 18-ročný sa zamiloval do dcéry z meštianskej rodiny Márie Pischlovej, ktorá mu bola inšpiráciou pri napísaní najväčšej slovenskej lyrickej básne – Marína (291 strof x 10 veršov).

Aj keď sa Marína zaraďuje k ľúbostnej lyrike (lyrika srdca a duše), ktorá je poddruhom osobnej lyriky a jej predmetom je sám básnik, jeho prežívanie, pocity a myšlienky, je to predovšetkým spoločenská lyrika. Má národno-obrannú funkciu. Opisuje lásku k národu a vlasti a Sládkovič v nej dáva do opozície svet ideálu a skutočný svet, v ktorom žije.  Marína má však aj prvky prírodnej lyriky. Autor zobrazuje prírodu stredného Slovenska a využíva symboly. Hron a Sitno majú preňho taký význam ako u iných autorov Tatry a Dunaj, ktoré určujú prirodzené hranice Slovenska. V básni je dôležitý vertikálny pohyb. Básnik smeruje do vznešených výšok, kde nachádza dokonalý svet, ale vždy sa vracia späť na zem, do života, ktorý je plný trápenia a v ktorom žije slovenský národ.

Sládkovič používa množstvo protikladov, napr. časnosť – večnosť, poézia – próza netrebná, šťastie – bôľ, krása – peknota. Peknota je preňho pominuteľná krása. Skutočná krása je tá vnútorná a syntézou krás je Marína. Autor jej v básni dáva rôzne mená – „bohyňa rovná Lade“, „krásy kráľovná“, „anjel dobroty, neviny“. Je preňho viac ako milenka. Je to alegorická bytosť, celý básnikov svet a túžba jeho duše. Marína zjednocuje všetky jeho sny – túžbu po lepšom, vzdelanejšom Slovensku, po slobodnej vlasti, cnosti, dobre, vernosti... Marína má však aj črty, ktoré ju približujú obyčajným smrteľníkom. Cíti žiaľ, obavu, bolesť a pôsobí na ňu čas. Existuje tiež podobnosť medzi Marínou a Mínou Jána Kollára. Obe boli tiež pre autorov zdrojom inšpirácie, sú syntézou krás a alegorickými postavami podobnými anjelom, nie ženy z mäsa a kostí. Podobne ako Danteho Beatrice sprevádza po raji, Mína sprevádza Kollára po slovanskom nebi a pekle a Marína Sládkoviča po Slovensku.

Autor porušoval štúrovský kánon, bol najmenej ľudový zo všetkých štúrovcov a najviac sa uňho prejavuje vzdelanie. „Sládkovičova strofa“ nie je dokonalá, má nepravidelný výskyt dierézy a nedodržiava sa v nej rytmicko-syntaktický paralelizmus (veršový presah). Nedominuje v nej združený rým ako u štúrovcov, ale využíva aj striedavý a obkročný rým. Používa menej kvalitný gramatický rým, čiže slová v rovnakom gramatickom tvare (búrov, kúrov).

Lyrická báseň Marína je nadčasová. Autor v nej hovorí o otroctve potrieb, vernosti, rýchlej dobe, v ktorej sa človek nemá čas zastaviť a žiť duchovný život a o láske, ktorá bude navždy aktuálnou témou.

Spočiatku sa mi táto báseň nepáčila, pretože som jej celkom dobre nerozumela. Postupne sa mi však začala páčiť, zaujali ma niektoré jej časti a autorov obrazný jazyk. Myslím si, že je to náročné dielo a na jeho dokonalé pochopenie je potrebný hĺbkový rozbor a vedomosti z dejín literatúry, Uhorska, literárnej teórie, teológie, mytológie a množstva iných oblastí.