(Syntéza)
Básnická skladba Marína je presne
tým dielom, v ktorom autor vydá zo seba to najlepšie. Skrýva veľa, avšak
na to, aby sme objavili jej skutočnú krásu, potrebujeme poznať určité fakty.
Situácia Slovákov v 1.
polovici 19. stor. – to je prvá vec, z ktorej musíme vychádzať. Slovenská
inteligencia sa dostala do štádia, v ktorom silno cítila národné
potreby. Potreba toho, aby Slovákov bolo
počuť, aby mali vlastný spisovný jazyk, lebo národ bez jazyka je ako vták bez
krídel a slová majú moc, ak ich vieme správne použiť. Potrebovali jazyk na to, aby boli jednotní
a mohli bojovať za svoje práva. Ako svoju zbraň si prirodzene
zvolili práve literatúru. Literatúru, ktorá bola presne tým, čo potrebovali –
romantizmus, viac životný pocit ako smer, plný citov, obety, nádeje a
odhodlania k boju za národ. Situáciu do rúk zobrali štúrovci, ktorí si vnímali
ducha slovenského národa v ľudovej slovesnosti. Avšak tá už nepostačovala,
potrebovali súčasnú literatúru, a tak sa rozhodli tvoriť.
Jedným zo štúrovcov bol aj
evanjelický kňaz Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris. Práve on
je autorom najznámejšej skladby slovenského romantizmu. Látku pre svoju tvorbu
získal ako 18-ročný, keď sa zamiloval do Márie Pišlovej. Ich príbeh však nebol
jeden z tých „žili šťastne až naveky“.
Máriu rodičia prinútili vydať sa za iného a Sládkovič v zajatí
nenaplnenej lásky k žene a motivujúcej lásky k národu
premýšľal, tvoril a ako 26-ročný napísal dielo svojho života.
Marína začína Venovaním a pokračuje
291 10-veršovými strofami, v ktorých sa zrkadlí Sládkovičova osobnosť. Bol
tak trošku rebel – odklonil sa od štúrovského kánonu a spomedzi svojich
bol „najmenej ľudový“. Nezachovával rovnaký počet slabík vo verši, ako to robil
napr. Janko Kráľ. Dierézy sa uňho nevyskytovali až tak dôsledne ako napr.
u Jána Botta, niekedy dokonca úplne absentovali. Sládkovič vytvoril
vlastnú, tzv. sládkovičovskú strofu. V prvom štvorverší použil striedavý rým,
združený rým použil len pre nasledujúce dva verše a pre posledné
štvorveršie zvolil Sládkovič obkročný rým. Ďalej napr. taký Chalupka dodržiaval
rytmicko-syntaktický paralelizmus (jeden verš, jedna uzavretá myšlienka), ale
Sládkovič, ten použil enjambement– veršový presah, ktorý vytváral nepravidelný
rytmus básne.
V celom diele si pozorný čitateľ môže
všimnúť množstvo odkazov. Napr.
teologické odkazy. Sládkovič často
používa slovné spojenie „Božie plamene“, pravdepodobne má na mysli Ducha
Svätého ako svetlo, ktoré nás sprevádza životom. V závere priamo hovorí
o Bohu a túžbe po tom, aby ľudia obrátili pohľad do svojho vnútra
a rástli (strofa 265, 266). Ďalšie odkazy nájdeme v úvode, kde Marínu
porovnáva s obrazmi maliara Rafaela. Spomína aj Rómea a Júliu,
prostredníctvom ktorých vkladá do svojho diela nesmrteľného Shakespeara (strofa
180, 181). Nepriamo odkazuje aj na Danteho a jeho Božskú komédiu,
v ktorej Dante putuje peklom, očistcom a rajom, kde ho sprevádza jeho
milovaná Beatrice, ktorá svojimi vlastnosťami pripomína Marínu. Marínu pripomína
aj Mína Jána Kollára, ktorého taktiež spomína na viacerých miestach. Spomína aj
slovanskú bohyňu lásky a krásy Ladu a Marínu stavia na jej úroveň. To
tiež vypovedá o tom, aká vlastne Marína bola.
Marína bola centrom celého
Sládkovičovho vesmíru (strofa 1), bola oporou, snom, krásy kráľovnou, túžbou
jeho duše, inšpiráciou, hnacou silou, odhodlaním, vzorom, ľúbosťou, národom.
Bola syntézou všetkého, po čom kedy túžil a o čom sníval. Nebola to
žena z mäsa a kostí, bola anjelom, bohyňou (strofa 48),ktorá
Sládkoviča sprevádzala životom. Vyniesla ho hore, až k zenitu, do
dokonalého sveta, ktorý chcel Sládkovič pre Slovákov. Odtiaľ zhora pozorovali svet dole na zemi
a videli kontrasty, neoddeliteľnú súčasť života. Peknota ako pominuteľná
fyzická krása a Krása ako duchovná nádhera. Pominuteľnosť a večnosť,
časnosť a nadčasovosť, ktoré sa zvýrazňujú hlavne v strofe, kde Sládkovič hovorí
o uponáhľanej dobe a prevrátených hodnotách (strofa 106). Próza
a poézia, ktorou sa podľa básnika dalo vyjadriť tak veľa. Žena
a bohyňa, jeho Marína, skutočná láska a prvotné opojenie fyzickou
príťažlivosťou. Hron a Sitno, prírodné symboly vyjadrujúce Slovensko.
Šťastie a bôľ, ktorý prežíval, telo a duch, ktorý rástol
a bojoval.
Bojoval za národ, za lásku. Avšak
štúrovci nechápali, že Marína a národ splynuli v jedno (strofa 73)
a že šťastie, ktoré chce pre Marínu, vlastne chce pre svoj národ. Práve
pre toto je ťažké Marínu zaradiť k jednému druhu lyriky. V Maríne
môžeme nájsť verše, ktoré sú jednoznačne prírodnou lyrikou, napr. keď Sládkovič
používa prírodu ako paralelu k svojmu
prvotnému vnímaniu Maríny (strofa 109 – všetko je od nej závislé) a aj
vtedy, keď dáva najavo svoj smútok z toho, že ju nemôže mať (strofa 227).
S ďalším zaradením je to už komplikovanejšie. Ja som spočiatku Marínu
vnímala ako ľúbostnú poéziu, ktorá dokáže hlboko preniknúť do vnútra čitateľa,
ak sa jej otvorí. Toľko krásy, lásky a súladu v jednom diele! Keď
Sládkovič hovorí o svojej jedinej túžbe– obetovať všetko, aby sa mohol
pozerať do očí Maríny, z ktorých žiari radosť (strofa 64), alebo keď
metaforicky vyjadruje objatie ako neoddeliteľné hrude milencov (strofa
98)...Avšak pri ešte podrobnejšom skúmaní som aj ja začala viac vnímať lásku
k národu a s ňou spojené túžby, ktoré pretkávajú celú skladbu
a dodávajú jej charakter povzbudzujúci národ k aktivite, taký potrebný, ale nepochopený v čase jej vzniku.
Výber strof:
strofa 1
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!
strofa 48
Ani neverím, musí byť ona
kňažnou tých vyšších bytostí,
ktoré nám tajná kryje opona
v prijasných svetlách večnosti:
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,
hneď nebosladko, hneď zas bolestno,
nemožno na ňu sa dívať!
Každú myšlienku v anjela mení!
a sám som ešte nezjednotený,
či ju mám ľúbiť, či vzývať?
strofa 64
No, nežiadam si tvoje radosti,
bárs aj prekrásne, nevinné,
pre mňa nech trebárs žriedlo sladkosti
zastane, vyschne, vyhynie;
žiadam si ale jednu z radostí,
pravda, tú najprvnejšej veľkosti,
v čase nezmennom požívať:
Radosť tú, večne do tvojich očí,
keď sa z nich radosť nadzemská točí,
s sladkým nadšením sa dívať.
strofa 73
Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
náručie úzke, šíry cit:
Jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!
strofa 98
V blízkosti tvojej, moja Marína,
sto citov z duše mi kypí,
k tebe sa život celý pohýna,
jak roj včiel k sladkostiam lipy:
Ústa mi primrú k rubínom tvojim,
myslím si večne, že nerozdvojím
prah duše od duše prahu;
srdce mi do brán pŕs tvojich bije,
lebo tam ono ľúbosťou žije,
tam hľadá otčinu drahú.
strofa 106
Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého;
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sova oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.
strofa 109
Pamätáš, drahá, keď s’ tak spievala,
kvet medzi kvetmi milými?
Vetríkov chladných ihra prestala
šušťať lístkami útlymi,
a nezábudky ticho slúchali,
fialky vône dýchať prestali,
východné zore žiarili,
a z očí na tvár, na kupku z tvári,
čo kvetom čerstvé doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.
strofa 180,181
Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakbyRomeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.
Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!
„ Mám v sebe celé veľké more lásky,
a nekonečné – čím viac ti jej dávam,
tým viac jej v mojom mori pribúda“
W. Shakespeare, Rómeo a Júlia
strofa 227
Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle praskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.
strofa 265,266
Vy, v doláchstínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či sa národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha
Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!
strofa 1
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!
strofa 48
Ani neverím, musí byť ona
kňažnou tých vyšších bytostí,
ktoré nám tajná kryje opona
v prijasných svetlách večnosti:
Lebo tak mi je pri nej bezmiestno,
hneď nebosladko, hneď zas bolestno,
nemožno na ňu sa dívať!
Každú myšlienku v anjela mení!
a sám som ešte nezjednotený,
či ju mám ľúbiť, či vzývať?
strofa 64
No, nežiadam si tvoje radosti,
bárs aj prekrásne, nevinné,
pre mňa nech trebárs žriedlo sladkosti
zastane, vyschne, vyhynie;
žiadam si ale jednu z radostí,
pravda, tú najprvnejšej veľkosti,
v čase nezmennom požívať:
Radosť tú, večne do tvojich očí,
keď sa z nich radosť nadzemská točí,
s sladkým nadšením sa dívať.
strofa 73
Chcel bych vás objať, kraje rodiny!
náručie úzke, šíry cit:
Jak mi je sladko v ňadrách Maríny
objatie vaše pocítiť!
Jak mi je blaho nič, nič nežiadať,
z objemu v objem naveky padať,
troch nebies slasti prijímať!
Vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne,
Marínu drahú v peknej otčine,
a obe v jednom objímať!
strofa 98
V blízkosti tvojej, moja Marína,
sto citov z duše mi kypí,
k tebe sa život celý pohýna,
jak roj včiel k sladkostiam lipy:
Ústa mi primrú k rubínom tvojim,
myslím si večne, že nerozdvojím
prah duše od duše prahu;
srdce mi do brán pŕs tvojich bije,
lebo tam ono ľúbosťou žije,
tam hľadá otčinu drahú.
strofa 106
Vek náš je taká próza netrebná,
že nič v ňom nemáš svätého;
idea mu je snárstvo velebná,
a vo fabrikách boh jeho:
Do šiat lásky sa sova oblieka,
krása v otroctve potrieb narieka
a vernosť každý vysmeje.
To je tón času! povieš. Mne ľúto,
lebo tón tento veku tomuto
špatne na pohreb zazneje.
strofa 109
Pamätáš, drahá, keď s’ tak spievala,
kvet medzi kvetmi milými?
Vetríkov chladných ihra prestala
šušťať lístkami útlymi,
a nezábudky ticho slúchali,
fialky vône dýchať prestali,
východné zore žiarili,
a z očí na tvár, na kupku z tvári,
čo kvetom čerstvé doniesla dary,
v ligote jasnom jastrili.
strofa 180,181
Syn Anadira na hlas ľúbosti
hory snehové prebrodí
a na ľadové brehov výsosti
silou sa orla vyhodí:
Z Ázie brehov na milú volá
na kraj druhého sveta polkola,
ohlas sa vráti láskavý;
a jakbyRomeo vernú Júliu
už na rozlučné ku prsiam túlil,
tak divoch devu pozdraví.
Len tvoje, milý, prsia otvorím,
a tu sa dušou celou zanorím
do vlastnej ľúbosti mora!
„ Mám v sebe celé veľké more lásky,
a nekonečné – čím viac ti jej dávam,
tým viac jej v mojom mori pribúda“
W. Shakespeare, Rómeo a Júlia
strofa 227
Čertovou svadbou dažde sa lejú,
jakby sa pretrhol oblak,
po Holiach celých hromy sa sejú
a seje ich zázračný mrak;
jedle praskajú, trieskajú duby,
a krížom-krážom svetlá záhuby
zahanbujú mesiaca tvár,
blysk za blyskom si ruky podáva,
zdá sa ti, svetom že celým pláva
vlniaci sa blkom požiar.
strofa 265,266
Vy, v doláchstínov ešte žijúci,
radu priateľa prijmite!
Verte v ľúbosti Eden žiadúci,
láskou sa k láske zažnite!
Jedno to, či sa v devu zaľúbiš,
či srdce svoje sláve zasľúbiš,
či vied ťa zajme obloha,
či sa národu svojmu zasvätíš,
či v objem šíry ľudstva zaletíš:
len zaľúb vo všetkom Boha
Boh náš je láska, a láska jeho
v kráse sa svetu zjavila,
jedno, či v letku práška drobného,
či v letoch duchov sa skryla;
z večného toho čerpaj pokladu,
v ničom si dušu nezastav mladú,
až slávu ducha rozvinieš:
Len túž a horli v svätom zápalu,
či z hlbín vzlietneš a či z Uralu,
k nebu sa predsa vyšinieš!
Pre inšpiráciu: http://www.youtube.com/watch?v=GOpYwYOpKrY
