sobota 9. novembra 2013

Jean-Baptiste Poquelin Moliére - LAKOMEC

    Začiatky Moliérovej tvorby sa spájajú s menom Bejartovskej rodiny. V spolupráci s touto hereckou rodinou založil „Slávne divadlo“. Neostal len pri ňom. Neskôr sa dal na kočovanie a týmto spôsobom života spoznával francúzsky vidiek. Jeho snom bolo dostať sa do mesta a nájsť si sponzora, čo sa mu neskôr aj splnilo a jeho mecenášom sa stal Ľudovít XIV.
     Počas kočovania sa stretol s rôznymi typmi osobností a možno aj tie boli inšpiráciou pre niektoré z jeho hier. Okrem toho, hlavným inšpiračným zdrojom bola komédia dell'arte. Vznikla v Taliansku v období renesancie. Charakteristická je tým, že je založená na improvizácii hercov. Jej typické znaky nachádzame aj v Lakomcovi, kde Harpagon bráni svojim deťom Elize a Kleantovi v láske a sluhovia im v nej pomáhajú. Vo svojich dielach zosmiešňuje najmä ľudskú hlúposť, ale aj šarlatánstvo, pokrytectvo cirkvi, sobáše starších pánov a mladučkých dám, svätuškárstvo (v hre Tartuffe), rúhanie a hriešne zvádzanie (v hre Don Juan) a mnohé ďalšie ľudské neduhy.
     Moliére vniesol do svetovej drámy komédiu charakterov, kde postava je stelesnením črty a tá sa rozvíja v úplne bežných situáciách. Tým strháva do víru udalostí aj ostatné postavy. Cieľom tohto typu komédie je naprávať ľudí pobavením. V postave Harpagona sú koncentrované vlastnosti lakomých ľudí. Prejavuje sa to napríklad v kostole, keď nechce prispieť do mešca mníške a uteká pred ňou. Príkladom jeho lakomosti je aj neochota kúpiť sluhom nové šaty alebo prispieť na svadbu svojich detí. Hapragonove kone sú vychudnuté a slabé pretože im kradne ovos a navyše im chýbajú podkovy.
     Okrem tohto typu komédie písal aj frašky. Fraška je žáner komédie, kde sa výrazne pracuje so situačnou komikou s veľkým zveličením, karikatúrou a všetko to smeruje k hrubšej komike. V Lakomcovi sa objavuje v podobe rôznych grimás, kriku, výrazných gest ale aj kopancov či úderov palicou, ktoré Harpagon udelil svojmu pohoničovi Jakubovi. Scéna, ktorá sa odohráva na súde, kde Harpagon rozpráva o svojom poklade, truhličke a Valér tiež o poklade, Eliške nie je len príkladom na jazykovú komiku, ktorá sa využíva v celom diele. Nielen v tejto scéne ale aj v ďalších môžeme pozorovať prvky komédie omylov. Humorné nedorozumenia a zámena postáv dáva celému deju zaujímavejší priebeh.
    Každá z postáv sa proti Harpagonovmu lakomému správaniu pokúša brániť. Valér ho klame a snaží sa ho zmanipulovať, no všetko to robí (vraj) v záujme Elišky. Kleanta môžeme pre škriepky s otcom považovať za nadčasového. Moliére bol pre túto postavu často kritizovaný, pretože Kleant nie je ideálnym príkladom pre mladých. Kvôli Marianne, svojej láske, robí neprístojnosti, hrá hazard, požičiava si peniaze za vysoké úroky, klame. Od syna sa očakáva iné správanie, ale istým spôsobom je obeťou svojho otca. Jakub, kuchár aj pohonič, sa bráni márne. Bitku dostane aj keď zaklame ale aj keď povie pravdu.
   Vo filme alebo v divadle sa využívajú prekvapujúce, efektné, komické nápady, ktoré sú založené na porušení logiky. Odraz svetla od Harpagonovej plešiny do očí Froziny, alebo scéna so sluhami, ktorí sú otočení zadkom k stene, aby zakryli potrhané nohavice, by mohla byť príkladom pre gagy v tomto diele.
    Každý film a divadlo je syntéza  kostýmov, rekvizít, osvetlenia. Mala som možnosť porovnať Lakomca v divadelnej inscenácii aj filmovom prevedení. Myslím si, že v oboch sa ukázalo majstrovstvo hercov, ale možno aj filmovými trikmi, umením strihu a prácou kamery ma viac zaujal film, v ktorom tieto filmové postupy ešte podčiarkovali komickosť niektorých scén.

piatok 1. marca 2013

William Shakespeare – Hamlet


(Syntéza)

William Shakespeare, prvorodený syn Johna Shakespeara a Mary Ardenovej, sa narodil v mestečku Stratford upon Avon. Traduje sa, že to bolo 23.4.1564, v deň svätého Juraja, patróna Anglicka, keď sa podľa miestnej pranostiky rok čo rok rozospieva prvý stratfordský slávik. Isté je však len to, že bol pokrstený 26.4.1564. O živote „najväčšieho básnika divadla“ nás informuje len zopár zápisov v matrikách a iných úradných dokumentoch, niekoľko riadkov rukopisu a pár podpisov na obchodných zmluvách. Rozsah, kvalita, žánrová rozmanitosť a myšlienkové bohatstvo jeho diela mu ovenčili hlavu gloriolou. Hamletova replika v rozhovore s Oféliou v 1. výstupe 3. dejstva však naznačuje, že i osobnosť veľkého barda bola skutočne rôznorodou mozaikou:

„Choď do kláštora! Chceš vari rodiť hriešnikov? Nie som ten najväčší, a predsa viem na seba také veci, že matka by urobila lepšie, keby ma nebola porodila...“

Obdivovatelia Shakespearovho umenia prichádzajú z rôznych kútov sveta, aby kvetmi vzdali hold geniálnemu autorovi komédií, tragédií, historických hier i básní a sonetov. Literárne osobnosti ako románopisec Charles Dickens či priekopník romantizmu Samuel Taylor Coleridge však spochybňujú Shakespearovo autorstvo hier, ktoré sa stali svetovou klasikou, a to z troch dôvodov: neurodzený pôvod, absencia univerzitného vzdelania, nezachovali sa Shakespearove rukopisy.


Za mrazivej noci sa strážcom na hradbách Elsinoru, dánskej kráľovskej rezidencie, zjaví duch mŕtveho kráľa Hamleta. Na hliadke je aj Horatio, spolužiak syna mŕtveho kráľa, takisto Hamleta. Upovedomí priateľa o návšteve zo záhrobia. Nasledujúcej stráže sa zúčastní aj princ Hamlet. Roztrpčený duch potvrdí Hamletovo najčernejšie podozrenie, že nie zmija, lež zášť mladšieho brata ho zniesla zo sveta. Opisuje muky očistca, na ktoré ho, bez spovede, bez rozhrešenia, bez posledného pomazania a s hlavou, ktorú ťažia viny, odsúdila zbabelosť krvismilného, cudzoložného zvera, ktorý „slovom a darmi podlo očaril a zviedol moju krásnu kráľovnú (t. j. Hamletovu matku Gertrúdu), naoko cnostnú, ale povoľnú.“  A dodáva:  „Ako česť nepodľahne necudnosti, hoci by mala tvary nebeské, tak chlipnosť, aj keď spáva s archanjelom, sa presýti – a najradšej by bola zas na hnoji.“  Zaprisaháva syna na pomstu: „Nedovoľ robiť z lôžka dánskeho kráľa ten pelech chlipnosti a smilstva!“


Claudius sa však nemá stať jedinou Hamletovou obeťou. Oféliu, spanilú dcéru Claudiovho radcu Polonia, priťahuje ten tajomný, hĺbavý mladík, ktorého sarkazmus páli ako oheň. Záhadná a nado všetku pochybnosť pochybná smrť starého kráľa jej odhalí hĺbku Hamletových citov. Očarenie je vzájomné, no vo vlastnej rozorvanosti si Hamlet nevšíma Oféliin zmätok. Zlý začiatok má ešte horšiu dohru. Kolísanie medzi vábením tela a srdca a poslušnosťou voči otcovi a Hamletova premena ju strhávajú do priepasti. Ďalší úder, dielo náhody, čoskoro otrasie jej rozumom, krehkým ako život starca. Na Hamletových rukách utkvie Poloniova krv. Ofélia zošalie. Nie Hamlet, lež rieka si ju vezme. Nad Elsinorom sa zbiehajú mračná.

Hamleta zožiera túžba pomstiť otca: „Sem s pravdou, nech už letím na rýchlejších perutiach, než má myšlienka a láska, vykonať pomstu!“ V obave, že pravý vinník unikne trestu alebo že naň udrie predčasne, ju však odďaľuje. Nepodceňuje význam svojej povinnosti  (o Fortinbrasovi) - „Hľa, táto veľká, drahá armáda! V jej čele stojí rozmaznaný princ, čo ide puknúť božskou ctižiadosťou a je mu na smiech, s čím sa zahráva, posiela krehké ľudské životy napospas nebezpečenstvu a smrti – a prečo? Pre záprdok. Aká malosť vyhlásiť boj bez veľkej príčiny! No veľké je aj pre steblo sa pobiť, keď ide o česť. A ja? Zavraždili mi otca, zneuctili mi matku – ani to nevzbúri môj spiaci um a moju spiacu krv? Musím  potom hľadieť s hanbou na dvadsaťtisíc mužov, kráčajúcich v ústrety smrti len pre ošiaľ slávy...“ Zároveň si však uvedomuje vlastnú nepatrnosť: „Vykĺbený je čas. A ja ho naspäť mám vrátiť? Nemal som prísť radšej na svet.“ Hľadajúc dôkaz strýcovej viny, nechá... „hercov zahrať výjav, čo pripomenie vraždu môjho otca. A pred strýkom! A budem si ho všímať, keď slová zarežú! Ak sa len strhne, viem, na čom som.“ Na pomoc povoláva i Horatia, najsprávnejšieho človeka, na akého kedy natrafil: „Sleduj ho, ani ja ho z oka nespustím a potom si to dáme dokopy a vynesieme nad ním ortieľ.“  Ohromený dôverne známym výjavom, Claudius zabúda hrať masku nevinného dediča dánskeho trónu a Hamletov dôvtip slávi úspech. V nádeji, že odvráti od seba Hamletovu pomstu, posiela ho do Anglicka vymáhať nevyplatenú daň. Hamletových sprievodcov, Rosencrantza a  Guildensterna, poverí, aby odovzdali Angličanom list – príkaz sťať Hamleta, sotva vystúpi na anglickú pôdu. Padnú však do vlastnej pasce. Pri návrate do Dánska sa Hamlet stáva svedkom Oféliinho pohrebu i obeťou Claudiovho intrigánstva. Usmievavý lotor poštve Laerta, Poloniovho syna, do súboja s Hamletom. Trojitý zármutok zaslepí Laerta. Muža, s ktorým by za iných okolností plietol sieť na podlého uzurpátora, zraní otráveným mečom. Vôňa vzácneho úlovku rozdráždi smrť. Hamlet vracia úder Laertovi – tou istou zbraňou! Jej morový dych ovanie i Gertrúdu, keď sa napije z čaše, ktorú Claudius s toľkou láskou pripravil pre Hamleta, a stane sa to rovno pred Claudiovými očami. Seržant smrť so zvráteným pôžitkom počíta sekundy. Claudius volí medzi Gertrúdou a samým sebou. Bohatierskemu Hamletovi by stačil jediný okamih, no čo možno čakať od bratovraha? Shakespeare zakončuje tragédiu v zmysle zásady: Radšej hoci aj desať nevinných ako ani jeden zloduch. Hriechy, a možno i svedomie, dostihnú napokon i Claudia.

Horatio stojí v oku búrky. Ani krupobitie, ani víchor, ani hromy-blesky neobrátia jeho zrak jediným smerom. Ako rozuzleniu, ani jemu nechýba zmysel pre melodrámu. Ponúka svoj život Hamletovi, no princ si dobre uvedomuje, akou pošramotenou sa javí jeho povesť v očiach nezúčastnenej osoby. V obave o vlastnú reputáciu zaprisahá priateľa, aby šetril patetiku pre inú príležitosť a trpel a dýchal ešte na tejto drsnej planéte a šíril na nej jeho príbeh.

O hre Hamlet

Z hľadiska periodizácie zaraďujeme celú dramatickú tvorbu Williama Shakespeara do alžbetínskej drámy (obdobie renesancie). Samotná hra Hamlet bola dokončená pravdepodobne začiatkom roka 1601. Pri tvorbe Tragédie dánskeho princa Hamleta sa Shakespeare inšpiroval viacerými zdrojmi: Príbehom jutského princa Amleta od stredovekého dánskeho kronikára menom Saxo Grammaticus, španielskou hrou Ur-Hamlet, ktorá z Amleta čerpá, udalosťami v Londýne - protištátneho sprisahania lorda z Essexu a Essexovým sťatím, smrťou vlastného otca a možno aj smrťou syna Hamneta. Ďalšími zdrojmi Shakespearovej inšpirácie určite boli: Senecova tragédia pomsty, anglická ľudová slovesnosť, Chvála bláznovstva od Erazma Rotterdamského, Montaignove eseje.

nedeľa 17. februára 2013

Syntéza – antická dráma, antické divadlo, Sofokles


Antická dráma zaznamenala najväčší rozvoj v 5. storočí p.n.l. v období aténskej demokracie. Jej hlavným cieľom bola aktivizácia myslenia a oslovenie širšieho okruhu obyvateľov. V tomto období sa rozvíjala najmä komédia a tragédia. Sofokles, najväčší grécky dramatik a súčasník Perikla, politika a zástancu demokracie, výrazne ovplyvnil ďalší vývoj antickej tragédie, ktorá  sa vyvinula z osláv kultu boha Dionýza.  

Grécke divadlo, vďaka hľadisku – teatronu s veľkou kapacitou a výbornou akustikou, zaručovalo dokonalý umelecký zážitok. Orchestra bolo miesto, kde bol umiestnený oltár a kde spieval a tancoval zbor. Zbor pozostával asi z 15 mužov, komentoval prestavenie, viedol dialógy s hercami a na scénu vstupoval cez parados. Na kraji bol harfista a flautista. Väčšia časť deja sa odohrávala na proscéniu. Za proscéniom sa nachádzala skéna, drevená stavba, v ktorej boli šatne. Jej priečelie malo tvar chrámu alebo paláca a po jej streche sa pohybovali bohovia, ktorí sa na javisko spúšťali pomocou stroja deus ex machina. Využívali aj špeciálne efekty, napr. imitácie bleskov.

V antickej tragédii sa hrdina ocitá v kritickom postavení v boji s vonkajšími silami alebo so svojim vnútrom. Svojimi rozhodnutiami prekračuje a ruší kompetenciu osudu tým, že hľadá spravodlivosť odkázaný sám na seba. Navonok prehráva, no morálne víťazí. Dôležitú úlohu  v tragédii zastupoval zbor (chór), ktorý komentoval dianie. Herci nosili masky, kostýmy a obuv s vysokými podrážkami. Hrali len muži. Sofokles zaviedol tretieho herca, maľované kulisy, zväčšil chór.  Začal písať celovečerné hry a prestal tvoriť tragické trilógie. Do hĺbky prepracoval jednu postavu, ktorá sa nespoliehala na pomoc bohov. Bohovia nezasahovali do deja len vyjadrovali svoju vôľu prostredníctvom veštca.

 V jeho tragédiách, Vládca Oidipus a Antigona, sme svedkami zrážky človeka s osudom.

„Človeka osud stretne na ceste, po ktorej sa vydal, aby sa vyhol osudu.“

 Zatiaľ čo kráľ Oidipus sa rozhodne neprijať osud nariadený bohmi, Antigonu vedie viera a rozhodnutie Kreóna nerešpektuje, pretože nespĺňa vôľu bohov. Osudy postáv vyvolávajú u čitateľa ľútosť.

„Zo sveta sa stráca zbožnosť a viery už niet.“

Kráľ Oidipus bol hĺbavý, súcitný, pyšný, zodpovedný za blaho tébskeho ľudu. Chcel si získať rešpekt, na ktorý mal právo, pretože ako jediný porazil Sfingu. Bál sa naplnenia veštby a mal podozrenie na sprisahanie Téb proti nemu. Obvinil Kreóna, že chce získať trón. Vôľu bohov zastupoval veštec Teirézias, ktorý sa vyjadroval v hádankách.

„Oči más, ale nevidíš do akej biedy si sa dostal.“

„Splodí ťa dnešný deň, no aj ťa usmrtí.“

„ Na čo stojí hrad, na čo pláva loď, keď posádky v nej niet.“

Vo filmovom spracovaní tragédie Vládca Oidipus tvorcovia rešpektovali zbor, masky a kostýmy hercov, ktoré mali herci rovnaké – pripomínali roztrhané vrecia, čím symbolizovali rovnosť pred bohmi, oltár, scénu a špeciálne efekty. V hre však vystupovali aj ženy.

Pre starovek sú typické ideálne postavy. Antigonu k jej činu vedie nepísaný zákon. Rozhodla sa postaviť svojmu osudu - byť hnusným plemenom. Najdôležitejšie pre ňu bolo, aby sa páčila tým v podsvetí. Antigona je oproti Isméne silná a zásadová osobnosť. Isména nebola natoľko silná, aby sa vzoprela Kreónovmu rozhodnutiu. Nakoniec však sestru podržala, no Antigona už o to nestála. Sestrin život jej bol omnoho drahší. Pred vstupom do hrobky Antigona zaplače nad svojim osudom čo ju poľudšťuje. Hrobku nazýva svadobnou sieňou. Kreóna vedie k rozhodnutiu pýcha, tvrdosť a zmysel pre poriadok. Zmenou rozhodnutia by utrpel jeho majestát, no bol natoľko zaslepení mocou, že nevidel, že vtákov sýti krv a mäso zabitého muža. Pred naplnením rozkazu ho varuje veštec Teirézias a jeho syn Haimón. Teirézias mu priamo predkladá vinu za nepriazeň, ktorú vrhá na Atény, Haimón mu s úctou syna naznačuje mienku obce. Kreón však až neskoro pochopí, že ani pre takého, ktorý mnoho pozná, nie je hanbou sa mnohému priučiť a nebyť tvrdohlavý. Euridyka, pred tým ako sa prebodne, Kreóna preklína. Kreón žiada bohov o odpustenie.

V inscenácii Antigona režiséra Martina Čičváka (Mahenova činohra v Brne, premiéra v roku 2007, prekladateľ Ľubomír Feldek) pozorujeme viacero prostriedkov aktualizácie. Kostýmy sú moderné. Kreón má oblečený oblek ako politik a nosí náramkové hodinky, ktroré vyjadrujú spoločenský status. Antigona svojim kostýmom pripomína rebelku, zatiaľ čo Isména krehkú ženu. Nahota Polyneika symbolizuje zraniteľnosť človeka. Zaujímavý je aj kostým strážcu Polyneika, ktorý nosí tričko so znakom anarchie a taškou pripomína študenta. . V inscenácii nevystupuje chór. Namiesto flautistu a harfistu celú hru sprevádza gitarista, ktorý dokonale podfarbuje náladu hry. Herci majú pozmenené repliky (Kreón spieva trámske pesničky, ktoré sa naučil na vojne, Antigonu nazýva mrchou) a diváka môžu prekvapiť aj správaním (Antigona močí na pódiu pred Kreónom, komediálne správanie chlapca, ktorý privedie veštca). Režisér zachoval poučenie hry a do hĺbky prepracované antagonistické postavy.