Antigona ako dramatický text a jej moderná inscenácia

Sofokles bol najväčší grécky dramatik. Žil okolo r. 497 – 406 pred Kristom. Bol tiež kňazom a politikom. Vo svojej dobe bol inovátorom. Vďaka nemu sa na javisku objavil 3. herec, zbor sa rozrástol o 3 členov, čiže boli 15, a začal písať celovečerné hry, v ktorých hlbšie rozpracoval jednu postavu. Sofokles svoje charaktery poľudšťoval, vedel, že budú nielen prednášateľmi ideí, ale aj nositeľmi hodnôt.  Okrem Antigony napísal aj diela: Vládca Oidipus, Oidipus na Kolóne či Elektra.

Antigona

V tomto Sofoklovom diele sa stretávame prevažne s vyššou vrstvou. Hrdá Antigona sa, ako hnusné plemeno svojho otca, vzpiera osudu a napriek zákazom jej strýka chce pochovať brata, ktorý bol odsúdený ako zločinec. Chce sa zapáčiť bohom viac ako ľuďom, no jej cesta nie je jednoduchá. Antigonina sestra Isména ju v čine nepodporí, ba dokonca ju odhovára. Hlavná hrdinka sa k činu naozaj odhodlá, no je pri ňom prichytená. Prísnemu Kreonovi sa prizná, ale nežiada o milosť, a preto je okamžite odsúdená na smrť, následkom čoho postihne nešťastie aj bližšiu Kreonovu rodinu. Princ Haimón, Antigonin snúbenec, sa otca pokúša rozumne odhovárať, no Kreon nedá na radu mladšieho. Nedá ani na radu váženého Tébskeho veštca Teiresiasa. Neskôr si prizná chybu, no je už neskoro. Haimón si pri pohľade na svoju mŕtvu snúbenicu vrazí meč do srdca a umiera s nenávisťou k otcovi pri svojej milej. Keď poslovia zvestujú správu v paláci, kráľovná Eurydika si berie život a preklína svojho manžela. Dielo končí Kreonovým nárekom nad veľkou stratou a svojou nerozvážnosťou.

Porovnanie

Vzala som Antigonu do rúk a po hodine som pomaly dočítavala poslednú stranu, ktorá na mne zanechala príjemné zimomriavky. Antigonu si predsa môžem vziať ako svoj vzor. Bola odvážna, rozumná, vzdávala úctu bohom a svojej rodine. Za nijakú cenu neporušila svoje morálne zásady. Plná eufórie som čakala, čo nám prinesie moderná inscenácia. Krásna dievčina, ktorá bola v mojich očiach milo drzá, sa premenila na arogantnú rebelku, oblečenú v niečom, čo mi malo evokovať jej odpor voči autoritám, konkrétne vládcovi Kreonovi. Kniha sa začína dialógom sestier, no aktualizácia nám ponúka niečo viac. Pesničku We are the Champions  v Isméninom prevedení a zvláštnu riekanku. Čo tým chcel asi režisér povedať? Že v našej dobe by Isména fandila Queenom? Možno sa pokúsil zobraziť jej adolescenciu. Riekankou hovorí Som ešte dieťa, plaché a hravé a piesňou Možno aj tak som proste najlepšia, aj keď nie som hlavná postava. Niekto by si to mohol vysvetliť, že najlepšia je vyššia spoločnosť. 

Po krátkom vstupne sa dostávame na očakávanú stranu knižky, t. j. rozhovor sestier. Začala by som tou ,,nudnejšou’’ verziou. Antigona odhalí Isméne svoj plán. Isména s ním nesúhlasí. Strhne sa menšia výmena názorov a nám je jasné, že hlavnú hrdinku nič nezastaví. V inscenácii som čakala, kedy sa Isména vráti do zákulisia s trvalým očným tieňom. No káva vie človeka pekne upokojiť a v zámožnej rodine kávovar (jedna z rekvizít) isto nechýba a isto nikdy nechýbal.

Na rad prichádza Kreonov prejav. Vyčistenie zubov pri premýšľaní nad správnymi slovami či opakovaním prejavu. Oblečie si sako a vychádza pred ľud. Čakáme spolu s Tébskym ľudom, čo sa bude diať. ,,Muži!’’ zreve Kreon a pokračuje v prejave. Čo je? Vojna? Diktatúra? Nemám rada, keď sa na mňa kričí, a ak by som bola v dave, určite by som sa otočila na päte. Môj prvý dojem bol, že je to tyran a nie politik. Napokon oznámil, že nikto nesmie pochovať zradcu mesta. Aj toto mi skazilo moje predstavy. Kreon mi predsa pripadal ako rozumný človek a dokázala som pochopiť, prečo tak konal. No počas divadelnej hry mi to skôr pripomínalo čistú recesiu. Jednoducho, nemal nikdy rád Oidipa, tak prečo pochovať jeho syna. Ten druhý predsa padol za mesto, tak nech ho pre mňa, za mňa, pochovajú. Druhá postava mi skazila predstavy, no to nie je koniec.

Teiresias vstupuje na scénu asi v polovici predstavenia ako tébsky gangster a varuje Kreona pred nebezpečenstvom. Okolo nohy sa mu niečo zvíja, no je ťažké identifikovať, čo to malo znamenať. Jediný, kto sa mi celkom páčil, bol Kreonov syn Haimón. Či v knihe alebo v hre ho považujem za rozumného chlapíka. V predstavení pôsobil ako metrosexuál, ktorý sa upije na smrť, no musím podotknúť, že tento aktualizačný prvok sa vskutku podaril.

Jeho matku však v hre vystihuje jediné slovo. Hysterka. V knihe vidíme silnú kráľovnú a nemyslím si, že vieme určiť, či jej vypadla slza. Každopádne som si túto ženu dokázala predstaviť ako hrdú osobnosť. V jednom prípade ju nikto z občanov neuvidí plakať a zachová si, napriek novine o smrti  syna, kamennú tvár. V tom druhom ju vidím stáť so vztýčenou hlavou, na tvári sa zaleskli nenápadné kvapky smútku. Samozrejme, koľko ľudí, toľko chutí a každý si to vysvetlí po svojom. Eurydika vyšla na pódium. Prvých 10 sekúnd spĺňalo moje predstavy a tu zrazu sa pozerám na ženu, ktorá sa zbláznila. Až po jej smrti vidíme smrť jej syna.

Fľaša vína, tri poháre a je koniec. Keď už je to tak silne aktualizované, vedela by som si predstaviť, že by mu vypumpovali žalúdok, dali infúziu atď. Veď pokiaľ pil v bare, isto tam musel niekto byť. Ak sa nachádzal v paláci, stráže mali byť na každom kroku, ale budeme sa tváriť, že v tébskom paláci nebolo ani živej duše. Možno by sa Haimonovi hodila viac do rúk zbraň, no ja nie som režisér.

Pri poslednom monológu z neba padajú reflektory. Ako si to vysvetliť? Koniec predstavenia? Pád hviezd? Alebo že nemáme smútiť, veď to bola iba hra? Ťažko povedať. Možno to znamená všetko a možno nič.

Napriek všetkým negatívam, ktoré som opísala, musím pochváliť herecké výkony. Určite nebolo jednoduché takto mi skaziť dojem z knihy, no podarilo sa. Oceňujem prácu s rekvizitami a taktiež gitaru, ktorá sprevádzala predstavenie. Nakoniec už len podotknem, že väčší zážitok som isto získala z čítania.

Franz Kafka – Premena

Nemecky píšuci, prevažne žijúci v Prahe. Spisovateľ židovského pôvodu. Bol zamestnaný v Dělnickej úrazovej poisťovni, kde bol právnym poradcom. Predstavoval strednú vrstvu, človeka v nenápadnom pracovnom prostredí, ktorého nebaví práca. Kafka vidí šťastie v spisovateľskej činnosti. Počas života mu vyšli 3 knihy krátkych próz a poviedka Premena. Pripravoval zbierku poviedok, ktorá sa mala volať Tresty (mala tam byť aj Premena?). Tú však už nestihol dokončiť. Bál sa nepochopenia svojich diel po smrti, preto poprosil priateľa Maxa Broda, aby ich spálil. On to však nesplnil a pripravil diela na vydanie. Jeho najznámejšie romány vyšli až po jeho smrti: Zámok, Proces a Amerika.

Svet Kafkových próz predznamenával tragédie 20. storočia, anonymnú nepriateľskú silu. Bol to bezvýchodiskový svet. Príbehy hľadal v živote strednej vrstvy. Zdôrazňoval bizarnosť, ktorá nebola pre týchto ľudí typická. Kafkovi hrdinovia sú smutní, bezradní, zúfalí, osamelí. Nesú stopy niekoľkonásobnej autorovej izolácie, ktorá má viacero dôvodov: židovský pôvod, nemecká národnosť, komplikovaný vzťah s rodinou, úradnícka práca či mimoriadna senzibilita a čudáctvo. Jeho postavy niekedy pripomínajú karikatúry, vyvolávajú zamyslenie a vyznačujú sa výraznými gestami, ako keby neúčinkovali v próze, ale v divadle.

 

Písal na prelome 19. a 20. storočia. Značne ovplyvnil nemeckú, českú i slovenskú medzivojnovú literatúru, ale aj literatúru po roku 1945. Bol majstrom literárnej komunikácie, ale zlyhával v tej medziľudskej.

 

Používal rozprávačskú techniku dvoch rovín (Hyršlová). Každodennosť sa strieda so snom, čo vyjadruje životný pocit. Od začiatku 20. storočia sa spôsob rozprávania v moderných prózach stáva dôležitejším ako postava. Sústredil sa na vnútorný svet človeka. Kafkov jazyk je prostý, striedmy až asketický. Minimálnymi jazykovými prostriedkami dosahuje maximálnu expresívnosť. Nemusí písať pravdu, ale chce, aby sme rozmýšľali o tom, čo píše.

 

Premena je najznámejšia z Kafkových poviedok. Poskytuje možnosti pluralitného vysvetľovania (môžeme sa na ňu pozrieť z viacerých hľadísk). Hlavnou postavou je Gregor Samsa. Je to pracovitý mladý muž, ktorý si zobral na krk dlhy rodičov. Svojej sestre chcel zabezpečiť možnosť ísť na konzervatórium. Živí svoju rodinu a každý sa na neho spolieha. Vo svete tajných túžob sa zbavil bremena starať sa o rodinu, až sa premenil na chrobáka. Stal sa parazitom. Zostalo v ňom však niečo ľudské, ale na konci začal veriť, že je chrobák. Cíti sa nepochopený, má problém komunikovať s okolím. Po premene nedokázal artikulovať, preto mu nikto nerozumel.

Dej sa odohráva v staromládeneckej izbe a v kuchyni jedného bytu. V poviedke sledujeme viacero premien: zmenili sa vzťahy v rodine, životný štýl rodinných príslušníkov či matkin pohľad na syna. Bála sa ísť k nemu do izby, ale nevieme to povedať s určitosťou, pretože nemáme žiadne poznatky o ich vzťahu pred premenou. Gregorova izba taktiež prechádza zmenou. Najprv to bola staromládenecká meštiacka izba, potom akési terárium a nakoniec sklad nepotrebných vecí. Gregor zápasí o svoju izbu, ale neúspešne.

Autor tým poukazuje aj na svoju inakosť. Je si vedomý toho, že je iný, ale nikto ho nechápe, ani jeho rodina neprejavovala záujem o pochopenie jeho inakosti. Doma cítil odcudzenie. Keď písal Premenu, jeho rodina chcela, aby okrem práce v poisťovni pracoval ako strážnik továrne na azbest. Narušilo by mu to denný režim, nemohol by písať.

Poviedka Premena ma celkom zaujala. Kladne hodnotím úvod, kde je opísané, ako sa Gregor obracia a vstáva z postele. Mohli sme počas toho zapojiť vlastnú fantáziu a domýšľať si, čo sa deje. Páči sa mi myšlienka poviedky. Pokiaľ Gregor zarába, je rodine dobrý, spoliehajú sa na neho, ale keď sa mu niečo stane, zmení sa to. Pozitívne hodnotím aj veľmi dobré vystihnutie Gregorových pocitov v rodine.

Simona Siváková 3. B